Ako som si užívala tehotenstvo

flami  Vydáno: 24.04.11

Čo všetko ma postretlo na deväťmesačnej ceste za anjelom. Spýtajte sa ženy, matky, ako si spomína na obdobie svojho tehotenstva a môžete si byť istí, že sa väčšine z nich rozžiaria oči, na tvári sa zjaví slastný úsmev prezrádzajúci plno krásnych momentov a ich ruka poputuje na (žiaľ už prázdne) bruško, ktoré bolo deväť mesiacov útočiskom ich dieťaťa.

Položte túto otázku mne a budete prekvapení zdeseným pohľadom, kyslou tvárou, ktorá jasne hovorí: „Už nikdy viac…“

Tehotenstvo, pre mnohé ženy obdobie krásnych, nových, vždy prekvapujúcich okamihov, na ktoré sa spomína s láskou. Aj pre mňa, ale až teraz, s odstupom času a s vymazaním všetkého toho trápenia, ktoré mi uštedrilo.

Všetko sa to začalo tým, že mi smrdel aj čerstvý vzduch. Nikdy nezabudnem na povestný cibuľový smrad a varenie s uterákom na nose. Na to, ako potraviny z chladničky vyberal zásadne manžel, aj to v mojej neprítomnosti. Na obdobie, keď chudák, môj muž, musel trikrát na deň čistiť WC, pretože môj ctený nos stále cítil akýsi nepríjemný zápach. Ku koncu dospelo moje pachové obdobie až do štádia, že mi začal smrdieť aj môj milovaný manžel.

Absolútnou čerešničkou na torte však boli nekonečné hodiny strávené nad záchodovou misou. Poviete si… veď týmto si prechádza každá tehotná… áno, ale v rozumnej miere. Ja som si toto grcajúce šialenstvo „užila“ od šiesteho týždňa až do pôrodu.

Počas deviatich mesiacov som mala dve iskričky nádeje, ktoré ma držali aspoň pri minimálnej dávke optimizmu… tretí a piaty mesiac. Keď však nastal koniec prvého trimestra, moja prvá nádej vybuchla a stratila sa do neznáma. Averzia voči miestnosti v byte menom kúpelňa sa stupňovala priamo úmerne s mojou beznádejou a množstvom vyronených sĺz okomentovaných slovami: toto sa nikdy neskončí… Neskončilo… Prišli prvé pohyby a s nimi sa nadobro vytratila moja druhá nádej na krajší tehotenský život.

Pomaly, ale isto plynul šiesty, siedmy, ba aj ôsmy mesiac a my (ja a WC) sme akosi stále nevyčerpali spoločné témy hodné každodennej diskusie. Nikdy nezabudnem na to množstvo mandarínok a pomarančov, ktoré skončili v mojom žalúdku, na množstvo Coca Coly, ktorá bola dlho jediným nápojom, ktorý som zniesla.

Neskôr prešlo moje mandarinkové šialenstvo do šialenstva rybích prstov… tie ma opustili asi v siedmom mesiaci a ja som sa až do pôrodu každé ráno dopovala rožkom s jahodovým (zásadne s jahodovým) džemom. Dodnes som vďačná za tieto výživné :-) potraviny a nápoje. Vďaka nim som neumrela od hladu.

Cestovanie do práce električkou bolo doslova adrenalínovým športom. Keď sa mi podarilo do tohto zázračného dopravného prostriedku (ktorý nechcem nikdy viac vidieť) nastúpiť aspoň na posledný schodík, čakala na mňa zmes voňaviek snáď od výmyslu sveta. Každé ráno som mala pocit, že to tí ľudia určite robia naschvál! Cesta mi trvala síce len osem minút, no mne to pripadalo ako večnosť. Monotónny hlas, ktorý oznamoval zástavku „Hollubyho“ bol pre mňa zakaždým vykúpením.

Väčšinou som to do práce stíhala… a moja milovaná kolegyňa ma čakala vo dverách už s kľúčami od WC. Až raz… raz som to nestihla a zakotvila som rovno pod policajnou stanicou. Okoloidúci mali v očiach len jedno: no že sa nehanbí, určite večer nemala mieru.

Čo už… zimná bunda dosť dlho tajila moje bruško, takže som nevyzerala ako tehotná, ale skôr ako vypúšťajúca posledné večerné opilecké výpary. Zmierená s týmto neutešeným stavom, vyhladovaná, nadopovaná liekmi proti anémii, som čakala na koniec tehotenstva.

Nesmiem však zabudnúť spomenúť moju veľactenú maternicu, ktorá si zvesela začala začiatkom piateho mesiaca „rodiť“. Bez môjho vedomia a súhlasu! Pravidelné sťahy a bruško tvrdé ako balvan mali za následok to, že moja tehotenská lekárnička sa rozšírila o ďalší liek.

A tak som si pomaličky pripadala nie ako tehotná, šťastná budúca mamička, ale ako stará žienka, ktorá si každý deň vyberá svoje lieky z nádobiek s nápismi „ráno, obed, večer“. Atmosféru dotvárali moje slonie nohy, vďaka ktorým som posledné týždne navštevovala poradne v pôrodnici v sexy čínskych ťapkách. Našťastie bolo horúce leto.

A ako to napokon dopadlo s mojim grcaním? Derniéra sa odohrala ráno v deň pôrodu :-)

Zaujímavé je, že dnes už toto obdobie nevnímam tak desivo a občas mi myšlienka zablúdi aj k druhému anjelovi… ale len na chvíľu. Stačí spomienka na cibuľový smrad a šmahom ruky je zo mňa matka, ktorá chce mať doma jedináčika.

Napriek tomu všetkému náš anjel stál za to… napriek tomu… snáď mi raz odpustí, ak náhodou nenaberiem odvahu na súrodenca.

Líbil se vám deníček? Máte také co říct? Přidejte na eMimino.cz svůj deníček.
Průměrné hodnocení zápisku v deníčku 5.0 bodů
 Váš příspěvek
 
Bikis
Závislačka 4553 příspěvků 24.04.11 06:26

Moc hezký!! :mrgreen: Já na tom byla velmi podobně!Nemohla jsem pozřít ani čistou vodu, takže cola byla bohužel po celé těhotenství můj nápoj č.1. Smrdělo mi taky všechno, i můj přítel! :roll: Nesnesla jsem absolutně žádnou vůni, nemohla jsem si namazat ani obličej, protože mi bylo špatně i z vůně krému…No a o zvracení ani nemluvím! Zvracela jsem kudy jsem chodila, párkrát i cestou z práce do křoví!!! :zed: ( nedalo se to prostě vydržet!!!…) Ani nechci vědět, kdo mě všechno viděl a co si myslel… :roll: Naštěstí v pátém měsíci jako když utne, a pak už jsem si jenom užívala!Ale stálo to za to!! :palec: Ale protože by jsme chtěli ještě jedno mimčo, tak se nebojím porodu, ale jestli vůbec přežiju ty první měsíce!!! :pankac: :mavam:

Příspěvek upraven 24.04.11 v 06:27

 
Dorisov
Povídálka 50 příspěvků 24.04.11 18:22

Vím, že pro tebe to muselo být fakt peklo, ale musím přiznat, že jsem se nad tvým deníčkem pobavila :-) Moc hezky a vtipně jsi to popsala :kytka:

 
tremonti
Zasloužilá kecalka 687 příspěvků 30.04.11 20:19

flami perfektne si to napisala:)

pulitzera by som ti dala:)

Vložit nový komentář
Poslat
nový deníček

Všechny deníčky uživatele