Moja dlhá cesta za šťastím

Grapho  Vydáno: 20.02.13

Na začiatok chcem kazdého upozorniť, že tento denníček je dlhý a komu sa nechce čítať, radšej nech ani nezačína. V denníčku popišem dvanásť rokov mojho života a moju dlhú a zložitú cestu za šťastím.

Moj príbeh začnem sladkými osemnastimi narodeninami. Bol máj (květen), akademický týždeň, prípravy na maturitne skúšky a pred očami otvorená budúcnosť a množstvo snov a plánov. Oslava osemnástky a predomnou už len pár dni ku skúškam, ale ťažku hlavu som si z toho nerobila. Hovorila som si zmaturovali iní, tak zmaturujem aj ja. Moja šťastná ruka nesklamala a vytiahla som si práve tie otázky, ktoré som vedela – skúška dospelosti úspešne za mnou, predomnou prijímačky na VŠ. Škola bola viac maminym snom ako mojim (tu spomeniem len toľko, že mama je učiteľkou a naše vzťahy neboli práve najlepšie. Otec odkedy mama od neho odišla nejavil žiaden záujem, takže pre mňa to bol úplne nepodstatný a neznámy človek). Začala som sa tajne venovať prípravam na odchod z domu a mojou najvačšou túžbou bolo ísť pracovať do Anglicka ako aupair. Túžba mojej mamy však bola, že budem ďalej študovať. Pochopiteľne som nevenovala ani žiadnu prípravu tomu, aby som urobila prijímačky a na niektoru zo štyroch škol ma prijali. Čo čert nechcel, prijali. Na jednu. Takže musela som nastúpiť do školy. Povedala som si, že keď už som tam, užijem si koľko sa bude dať a keď ma vyhodia, zbalim kufre a odídem do vysnívaného Anglicka. Tu ešte spomeniem, že v tej dobe som už dva roky užívala antikoncepciu nie len z dovodu mojho sexuálneho života, ale aj z dovodu dost´ nepravidelnej menštruácie. Moj cyklus predtým bol tak raz za tri-štyri mesiace. Pochádzam z veľmi malého mesta, takže gynekologička nehľadala ani dovody prečo je to tak a bez akéhokoľvek vyšetrenia mi napísala mnou žiadanu antikoncepciu.

Škola sa začala a ja som prišla do úplne cudzieho mesta, ktoré malo asi tak o sto tisíc obyvateľov viac ako moje rodné mesto. Nikoho som tu nepoznala a nikdy som ani nebola dlhšie z domu (keď nerátam školské výlety). Niet divu, že som bola ako utrhnutá z reťaze. Pre limitujúci príjem financií od mamy som si hneď na začiatok našla brigádu, aby bolo za čo ísť aj na pivo a aby som stíhala držat´ krok s ostatnými. Jedna z prvých uvítacích párty na internáte a ja som sa hneď zahľadela do mládenca – vysoký, dlhovlasý (blond, dlhé a krásne kučeravé-kudrnaté vlasy), šedo-modré oči, bola som z neho úplne mimo. Kamaráti nás zoznamili a ja som začala dobíjať. Chalan bol však nedobytný. Viac ako o ženy sa zaujímal a počítače a počítačové hry. Išli sme z času na čas spolu do kina, na pivo, ale nič viac. A mňa to dobíjanie po niekoľkých týždňoch prestavalo baviť a pomaly som sa začínala pozerať okolo seba a hľadať nový objekt. Vtedy sa chalan konečne zbadal a keď pochopil, že už viac nemám záujem, začal sa snažiť on. Aj som mu to dala pekne vyžrať - nech sa posnaží. Posnažil a koncom novembra sme už tvorili pár. Volal sa Dano. Začiatky boli samozrejme najkrajšie, tak to vačšinou aj býva. Ale do vzťahu som sa nehrnula na sto percent a hovorila som si, že čas ukáže. Nedávala som tomu viac ako pár týždňov, možno zopár mesiacov.

Čas plynul a my sme boli stále spolu a upevňovali náš vzťah. Veľa času som trávila u Dana na izbe, tam okrem iných som spoznala aj jeho spolubývajúceho Michala. Blížili sa letné prázdniny, mne chýbala jedna skúška zo zimného semestra a tým pádom na ňu navazujúca skúška letného semestra. Keď som chcela v štúdiu pokračovať a teda hlavne byť s Danom (medzi nami bolo skoro celé slovensko) musela som tie skúšky urobiť. Jeden deň pred zápisom do druhého ročnika som urobila poslednú skúšku a mohla pokračovať v štúdiu. Keďže medzi nami bola veľká vzdialenosť, v tej dobe sme nemali možnosť ostať cez leto na internáte, tak sme sa dohodli, že po troch týždňoch nášho prvého odlúčenia Dano príde za mnou a potom zas prídem ja k ním a nejako to cez to leto vydržime. Nečakala som že nám to cez leto vydrží. Bĺižil sa termin jeho príchodu k nám a ja som sa to snažila doma oznámiť že príde. Moja mama bola jednoznačne proti so slovami " tento rok sem privedieš jeho, o rok niekoho iného… čo si o nás budú ľudia myslieť„. Žiadne vysvetlenia nepomáhali a Danovi som nechcela hovoriť o tom jej odmietavom postoji. Mama sa vydala za mojho otca, keď mala 20, o dva roky som sa narodila, keď som mala tri tak od neho odišla lebo otec pil a od vtedy žila len pre mňa. Najhoršie však bolo jej vysvetlenie, že prečo nechce, aby Dano prišiel… vždy ma odbila so slovami "uvidiš, že sa na teba aj tak vys… (ospravedlňujem sa za výraz) a skončiš ako ja“.

V deň jeho príchodu som mame jednoducho oznámila, že Dano je na ceste a večer príde. Nemala na výber. Takže večer ho pekne privítala a na noc mu pripravila posteľ vo vedľajšej izbe :-D. Týždeň ubehol a návševa prebehla celkom ok. Moja návšteva u Dana bola tiež v pohode. Začali sme druhý rok na výške, Dano už tretí, stále ako pár. Letné návševy, ďalší rok, leto a ďalší rok, ktorý bol pre Dana posledný. Začali sa obavy ako to bude, ale keďže sme boli už spoli dva a pol roka a rodina začala brať náš vzťah ako hotovú vec, mali sme tam veľkú podporu. Dano si našiel prácu v jeho rodnom meste a ja som za ním dochádzala aspoň každý druhý týždeň. Niekedy prišiel aj on a mnou a stravili se víkend na internáte. Ubehol ďalši rok, leto a začal moj posledný ročník na výške. A my sme boli stále spolu. Už som sa videla ako končim školu, zobereme sa a pred očami som už mala našu spoločnú budúcnosť. Po štátniciach som si našla prácu vo vedlajšom meste, kde býval a pracoval Dano, takže som sa k nim nasťahovala a do práce som každý deň dochádzala autobusom cca 40min. Po dvoch mesiacoch som v práci dala výpoveď a začala hľadať niečo iné v mieste bydliska (Danovho). Netrvalo dlho a zamestnala som sa v banke. Medzičasom sme oslavili piate výročie, ale stále žiadne náznaky spoločnej budúcnosti. Spoznala som množstvo nových ľudí a nevedela si predstaviť že by sme sa rozišli a ja by som sa od nich musela odsťahovať. Kam by som išla, domov alebo podnajom? Ako by som to z toho príjmu zaplatila… Musela by som sa vrátiť do rodného mesta? A čo tam? Veľa otázok a jedna odpoveď. V prípade rozchodu by som musela z jeho mesta preč, ale to som nechcela.

Zatlačila som na pílu. Chcem, aby sme si kúpili byt a presťahovali sa do vlastného. Po hodinách, dňoch a týždňoch presviedčania a argumentovania bolo rozhodnuté. Kúpime si byt keď nám schvália hypotéku. Ako zamestnanec banky som mala ľahší prístup k úveru, ktorý nám bez problémov schválili, vybrali sme si naše hniezdočko (rovno 3kk, keďže ja som tam už videla pobehovať naše detičky) a 6.5 v deň mojich narodenín necelý rok po škole sme dostali kľúče od nášho bytíku. Náš vzťah však už nebol taký ako predtým, o sexuálňom živote ani nehovorím. Spávali sme spolu už len výnimočne, tak som konečne vysadila antikoncepciu. Ale menštruácia nikde. Na odporučeňie kolegyne som si našla nového gynekológa a absolvovala moje prvé vyšetrenie v živote. Už si ani nepamatám na presnú diagnózu, niečo ako nepravidelná zriedkavo sa vyskytujúca menštruácia. Takže každý mesiac vyvolanie. Odporúčanie lekára - otehotnieť čonajskor. Vtedy by sa to vraj mohlo všetko upraviť. Dieťa som vždy chcela, s partnerom sme spolu boli už dosť dlho, školu som mala hotovú, bývanie sme mali, tak prečo nie? Všetko som to predostrela partnerovi s nádejou, že sa do toho hneď vrhneme a urobime si bábatko. Jeho odpoveď však bola, že sa na to ešte necíti a že ešte by chcel počkať.

Na Vianoce sme sa konečne sťahovali do nášho bytu o vysadenej antokoncepcii ani netušil, ale keďže už niekoľko mesiacov medzi nami nič nebolo tak som ani nemohla dúfať že by som otehotnela. Zvádzala som, skúšala, ale nikdy som nepochodila. Po začiatku nového roku som sa rozhodla, že takto to ďalej nepojde a začala náš vzťah riešiť. Vyriešila som, jeho odpoveď bolá že mu nevyhovuje moja povaha a chce sa rozisť. Paráda. Zrazu sa mi zrútil celý svet a šesť a pol roka zbytočne zabitého času s človekom, ktorý si to vobec nezaslúžil. Šťastím bolo, že byt sme napísali na moje meno, takže sme sa dohodli, že si byt nechám a jeho postupne vyplatím. No ale ťahať hypotéku, nájom a ešte z niečoho žiť nebolo jednoduché. Prenajala som jednu izbu a nasťahovala si do bytu mladú doktorku. Tu ešte spomeniem, že moja mama mi v tejto ťažkej situácií nezabudla povedat´ že mala pravdu, že sa na mna vys… Tu sa uzatvára jedna kapitola mojho života, dosť podstatná.

Čas plynul a ja som postrehla, že jeden klient v banke po mne pokukuje viac ako je normálne. Netrvalo dlho a začali sme tvoriť pár. Marek bol o viac ako desať rokov starší, dobre zabezpečený muž, ktorý vlastnil niekoľko nehnuteľňosti a jeho účet tiež praskal vo švíkoch. Pracoval ako riaditeľ masokombinátu a jeho mesačný príjem bol ďaleko vyšší ako moj celoročný. A ešte k tomu nikdy nebol ženatý a nemal žiadne deti. Všetci mi ho závideli. Keď za mnou prišiel do práce s kyticou asi 50 ruži a videl to náš riaditeľ, hneď na druhý deň som skončila na koberčeku, že si nemožem nič začínať s bonitným klientom. V zmluve som však nemala nič také definované a nebolo to definované ani v interných predpisoch. Nič to však nezmenilo na tom, že od tej doby mi riaditeľ išiel po krku. S Marekom sme si spolu dávali do kopy vlastný byt, všetko som si urobila podľa seba, on to len financoval (nikdy predtým som nebola v pozícií, že som mala neobmedzený limit). S rekonštrukciou bytu som sa neponáhľala, stretali sme sa na striedačku v mojom byte alebo v jeho byte. Ubehol jeden rok a pomaly som finišovala s bytom. Naplánovali sme si sťahovanie koncom novembra 2009. Tu som vynechala jednú doležitú vec. Po prepuknutí celosvetovej ekonomickej krízy a reorganizáciou pracovných miest som bola jednou z prvých, čo som dostala výpoveď.

Od 1. 8. 2009 som ostala bez práce. A vďaka tomu som sa naplno mohla venovať bytu a starať sa aj o ďalšie Marekove nehnuteľnosti. Dostala som ečkoveho mercedesa a kreditku. Bola som ako take vtáčatko v zlatej klietke. Marek bol mojim veľkým šťastím v tom mojom nešťastí. Nebyť jeho, tak by som nedokázala platiť svoju hypotéku, nájom apod. Koncom roka sme sa presťahovali do nového bytu, mne sa pomaly končila podpora v nezamestnanosti, pracovné príležitosti žiadne a nám sa začinala črtať otázka čo ďalej so mou. Tu vyšiel Marek s myšlienkou, že mohli bysme ísť do Austrálie. Bol to jeho celoživotný sen. Počiatočne náklady boli cca 6000€ na osobu. Marek stále pracoval, ale prácu chcel ukončiť začiakom leta 2010. Začali sme teda plánovať moj odchod do Austrálie. Nájsť školu, ubytovanie, vybaviť úrady na Slovensku apod. Dohoda bola, že ja pojdem prvá a moj drahý za mnou príde o pár mesiacov. Anglicky som veľmi nevedela, okrem Michala (Danovho spolubývajúceho) som v Sydney nepoznala nikoho, ale odvaha mi nechýbala. Takže koncom februára 2010 som odletela.

Dá sa povedať, že som tým otvorila ďalšiu kapitolu mojho života. Na letisku ma čakal Michal a odviezol ma na miesto ubytovania. Ubytovanie som mala zabezpečené cez agentúru a v ruke len adresu kde sa mám dostaviť. Na miesto určenia sme dorazili tesne pred polnocou, kde bývala jedna slovenka a dvaja Češi. Nikto o mne ňič nevedel. Dali mi izbu, ukazali dom, kúpelňu a že zbytok doriešime ráno. Michal odišiel domov a ja som ostala sama. Nevedela som kde som, izba maličká, dom starý a v hroznom stave. Nie som fajnová, ale pobiehajúce šváby všade okolo mi dosť prekážali. Všetky veci som si vyložila na vyššie miesta, skontrolovala posteľ a zhodnotila, že v nej spať nemožem. Z kufra som vylovila čistú plachtu a spacák, tak som si ľahla a počúvala zvuky okolia a plakala. Okno som mala otočené do ulice kadiaľ viedla hádam dialnica. Aj keď som mala za sebou viac ako dvadsaťhodinový let, zaspať som nemohla. Asi o pol tretej som poslala sms Michalovi, že ubytovanie je strašne, že tu pobehujú šváby… už si ani nepamatám presné znenie správy, ale v zapatí mi zazvonil telefón. Michal sa ma pýtal, či som už zaplatila za ubytovania a či som niekomu niečo podpisovala. Odpoveď znela nie. Povedal mi, že on síce musí ráno do práce, ale že jeho spolubývajúci je doma, tak nech sa nejako dostavím k ním, že cez víkend niečo vymyslíme. Do správy mi poslal len adresu a tel. číslo na spolubývajúceho.

Ráno prišiel realiťák s ktorým som mala podpísať zmluvu a mala som mu zaplatiť dohodnutú sumu za ubytovanie. S mojou mizivou angličtinou som mu vysvetlila, že s ubytovaním nie som spokojná. Na moje prekvapenie nebol prekvapený a bol veľmi milý a ústrtetový. Pozbierala som ešte odvahu a snažila sa vysvetliť, že by som sa potrebovala dostať na túto adresu a ukazala som mu telefón. Pán bol ochotný, naložil kufre do auta a už sme išli. Nevedela som odkiaľ a kam. Verila som. Cestou sme sa zastavili ešte v jednom dome, kde mi ponukol bývanie ak by som mala záujem. Potom ma už odviezol na určenú adresu. Na miesto kde som strávila prvú noc mojo pobytu v Sydney som sa už nikdy nevrátila. Dostavila som sa pred veľký apartmantový blok budovy, kde ma pán realiťák vysadil, strčil mi do ruky vizitku a odišiel. Zavolala som na číslo, ktoré mi dal Michal s tým, že už som asi pred vchodom. Vedela som, že spolubývajúci je Čech. Za pár minút sa otvorili dvere a už ma uvitával chalan menšieho vzrastu, ktorý sa predstavil ako Kubo. Zobral kufor a išli sme do bytu. V tej dobe mala ich spolubývajúca návštevu z domova, všetci už len čakali kedy prídem a mali v pláne vyraziť na krátky výlet, pozrieť operu a ďalšie časti Sydney. Zlákali ma, nech idem s nimi, že aspoň nebudem spať celý deň a rýchlejšie sa prisposobím časovému posunu. Tak som pozbierala zbytok energie a išla som.

Keď sme dorazili k opere, Kubo zahlásil, že tu pracuje jeden jeho kamarát a že ho aspoň pozdraví. Dotyčný bol Čech, vyššej a mohutnejšej postavy, s holou hlavou a dlhým kozlom – volal sa Ivo. Na prvý pohľad ma vobec nezaujal a ani som si ho nejako nepamatala, keďže som predpokladala, že ho už viac ani nestretnem. Bilancia mojho prvého dňa v Sydney bola 7 nových známych z toho 5 Čechov a dvaja Slováci. Dostala som sa hneď do česko-slovenskej komunity čomu som sa chcela vyhnuť. Druhý deň v Sydney znamenal ďalší výlet a s tým spojené aj ďalšie míňanie peňazí, ktrých som nazvyš nemala. Večer sme všetci išli do českej reštiky. Spoločná fotka z večere mi až po nejakom čase pripomenula, že vedľa mňa sedel nezaujímavý Ivo. Ďalši deň pdobný scénar, tak padlo moje rozhodnutie, že na takýto životný štýl jednoducho nemám a koli angličtine bude lepšie ak budem mimo československej komunity. Zavolala som teda realiťakovi, že zoberem ubytovanie, ktoré mi ukázal. Bol to malý domček radovej zástavby, zrekonštruovaný, blízko centra. Izba bola maličká asi tak dva krat dva metre. V izbe jedna postel, komoda a televízor. Z izby sa vchádzalo ešte do malej kúpeľne. Bolo to všetko maličké ale aspon čisté. Na ďalší deň som sa konečne vybrala do agentúry s mapou ruke. Našla som :-). V dotazníku, ktorý som vypíasala pred svojim odchodom do Sydney som okrem iného uviedla aj, že mi neprekáža sherovane ubytovanie aby to znížilo náklady. Presne týždeň po mojom prílete som dostala info z realitky, že večer priletí isté dievča zo Slovenska a bude so mnou bývať. Tu sa začína ďalšia kapitola mojho života. Tútu kapitolu popíšem v nasledujúcom denníčku :-)

Líbil se vám deníček? Máte také co říct? Přidejte na eMimino.cz svůj deníček.
Průměrné hodnocení zápisku v deníčku 5.0 bodů
 Váš příspěvek
 
Kristyonela
Kecalka 381 příspěvků 20.02.13 02:11

Ááááá je to jasný Ivo :lol: hezky se to čtě a těším se na pokračování :palec:

 
romulkaa
Závislačka 4311 příspěvků 20.02.13 09:55

Perfektně napsané a napínavé:-) těším se, co bude dál!

 
terinka4444
Hvězda diskuse 50841 příspěvků 20.02.13 10:37

Nemám ráda deníčky na pokračování.

 
fenny
Závislačka 4631 příspěvků 20.02.13 17:34

Pěkně napsané, už se těším na pokračování… je to napínavé jak malé gatě :)

 
Kamča.dalmatinka
Hvězda diskuse 46984 příspěvků 20.02.13 20:46

Jéé nechala sem si to na večer a ted se těšim na pokračování. Doufám že si toho mercedesa nevyměnila za toho nezajímavého kozla :lol:

 
Grapho
Kecalka 201 příspěvků 21.02.13 09:15

@romulkaa Sorry, pisala som to dost dlha, na ipede a uz bolo dost hodin, dnes to dopisem, slubujem…az do konca :-)

 
Grapho
Kecalka 201 příspěvků 21.02.13 09:15

@terinka4444 Sorry, pisala som to dost dlho, na ipede a uz bolo dost hodin, dnes to dopisem, slubujem…az do konca

Příspěvek upraven 21.02.13 v 09:16

 
Palevlina  21.02.13 12:05

Už se taky těším na pokračování. Odskakuji od diplomky :lol: a už se nemůžu dočkat jak to dopadne :).

 
Grapho
Kecalka 201 příspěvků 21.02.13 21:54

Dokoncene deniicku je uz na svete, tak hned ako to schvali administrator si ho mozete docitat :-)

 
Palevlina  25.02.13 08:58

Už je zbytek deníčku k přečtení? Nemohu najít…

 
Grapho
Kecalka 201 příspěvků 25.02.13 10:58

Este stale caka na schvalenie administratora.

 
Grapho
Kecalka 201 příspěvků 26.02.13 00:20

http://www.emimino.cz/…im-ii-10369/

 
DenisaW
Kecalka 158 příspěvků 10.09.13 22:47
:-)
Vložit nový komentář
Poslat
nový deníček

Všechny deníčky uživatele