Moja dlhá cesta za šťastím II

Grapho  Vydáno: 26.02.13

Pre všetkých, ktorí čítali prvú časť. Pre nedostatok času som ju nedokončila, tu je koniec môjho príbehu.

Tesne pred polnocou sa otvorili dvere moje izby a vo dverách sa objavila Veronika - moja nová spolubývajúca. Trošku sme pokecali a išli spať. Ráno som ju zobrala do agentúry. V sobotu som bola pozvaná na barbičko (BBQ), Veronika nešla, tá bola po prílete stále unavená a vymenila si deň za noc. Bol krásny letný deň, zase kopec Čechov a Slovákov, samozrejme nechýbali tam mená ako Michal Kubo, Ivo. Večer som nasadla na autobus a išla „domov“ – do centra Sydney. V pondelok mi začala škola a tiež som sa konečne začala pozerať po nejakej práci. Marek mi každý deň volal a rozprávala ako sa teší keď za mnou príde, ako ho to doma nebaví apod.

Takto prešiel týždeň, dva, tri – chodila som len do školy a poobede som si hľadala prácu. Od toho barbička som nikoho nestretla, väčšinu času sme trávili s Veronikou prechádzkami po meste a spoznávaním okolia. Práca sa však nečrtala žiadna. Ešteže som mala vreckové. Ubehlo ďalších niekoľko týždňov, chalanov som bola pozrieť asi len raz aj s Veronikou, s ktorou sme sa medzičasom celkom skamarátili, ale inak to bol stále ten stý kolotoč – ráno škola – poobede škola – podvečer hľadanie práce – večer potulovanie sa po meste. Ako som spomínala ešte v prvom príbehu, základným dôvodom sťahovania sa bolo to aby som vypadla z československej komunity a bola tak nútená naučiť sa anglicky. Veľmi sa mi to nepodarilo, ďalší spolubývajúci v dome kde sme mali izbičku za kuchyňou boli Česi, mladý český párik a tretí spolubývajúci bol muž v stredných rokoch, aspoň ten bol Austrálčan.

Keď som ani po dvoch mesiacoch nemala prácu a peniaze sa už blížili k minimu, tak Marek zahlásil, že asi by bolo lepšie keby som zrušila školu a vrátila sa domov. S touto myšlienkou som sa začala reálne pohrávať, ale čudu sa svete do týždňa si práca našla mňa. Začala som robiť v hypermarkete na lahôdkach (také tie veci ako nakrájať salám, naložiť šalát apod). Hurá – prvý príjem peňazí. Týždenne som si vedela zarobiť tristo dolárov. To som si hovorila ako sa mám, ubytovanie ma stalo 150, zbytok mi ostával. Avšak nebolo to úplne tak, s pravidelným príjmom začali stúpať aj nároky. Na druhej strane nám s Veronikou však izbička, v ktorej sme bývali, začala byť dosť malá. To som nespomenula, že izba slúžila v minulosti zrejme ako špájz, preto bola aj bez okna.

V lete, keď boli teploty cez 40°C sa tam naosaj nedalo. Tak sme začali pomýšľať nad novým ubytovaním. Medzičasom sme si našli prácu, kam nás práve Kubo odporučil a obidve sme začali robiť v bare. Ja som stále robila aj na lahôdkach. Dokonca sme si našli aj nové bývanie. Kubove spolubývajúce sa rozhodli vrátiť domov a jemu sa uvoľnila veľká izba s veľkou kúpeľňou, ktorú sme mohli mať my baby len pre seba :-). Takže sme sa sťahovali. Po troch mesiacoch v Austrálií sme však už mali celkom dosť a najbližšia zástavka autobusu, ktorým sa dalo dostať do štvrte kde sme mali bývať bola vzdialená asi 30 minút pešo, tak sme poprosili Kuba, či by nám neporadil niekoho, kto by nás mohol presťahovať autom. Poradil. A hádajte kto nás sťahoval.

Po niekoľkých týždňoch som zas videla Iva. Bol to zlatý chalan, vždy pomôcť a nerobilo mu to žiaden problém prísť a presťahovať nás. Samozrejme som sa mu za to nejako chcela odvďačiť, tak som jedného dňa kúpila pivo a dohodla sa s ním, že ho prídem navštíviť. Otvorili sme si pivo, sedeli na záhrade jeho domu a dlho sa rozprávali. Rozprávalo sa s ním naozaj výborne. Takto nejako sa začalo naše kamarátstvo. Ani neviem presne či to bolo pred sťahovaním alebo už po ňom mi Marek oznámil, že do Austrálie nepríde a že bude lepšie keď sa rozídeme. Neviem či som bola viac naštvaná alebo sklamaná, ale predsa len keď som to tak zhodnotila, tak to boli ďalšie dva roky zabité s jedným chlapom a moja túžba po rodine zostala zas nenaplnená.

Marekovi však vďačím za veľa, nebyť jeho, tak by som sa do Austrálie nikdy nedostala a bol mi veľkou oporou v čase keď som prišla o prácu. Práve kvôli tomu, že som si ho vážila, rozhodla som sa, že všetky peniaze, ktoré mi poskytol na to, aby som mohla odísť do Sydney mu vrátim. Nová práca bola perfektná, robili sme v bare a hneď, keď sme sa zaučili, sme mali toľko práce koľko sme chceli. Peniažky sa začali konečne sypať. Ja som mala dva ciele, vyplatiť Dana (po tom ako sme sa rozišli, mi zostal aj byt aj nábytok v ňom a dohodli sme sa že mu vyplatím polovicu z toho koľko nás stál ten nábytok) a vrátiť peniaze Marekovi. Takže začal jeden obrovský kolotoč, škola, práca, druhá práca, nejaké to pivko a pokec s Ivom a zas dokola.

V bare, kde som pracovala k nám nastúpil chalan, Austrálčan, ktorého sme s Veronikou zaúčali väčšinou nám dávali spoločné šichty) a celkom sme si padli do oka. Moja angličtina bola síce stále mizivá, ale tým, že som robila v bare a hypermarkete, bola v kontakte s prevažne anglicky hovoriacimi ľuďmi sa to začalo pomaly zlepšovať. Ani nie po mesiaci som začala tvoriť pár práve s tým Austrálčanom. Na jednej party, ktorú sme mali u nás doma som sa rozprávala s Kubom, ktorý mi vtedy povedal (inak on v tej dobe už bol v Austrálií nejakých 7 rokov), že mi nerozumie, prečo si niečo vôbec začínam s Austrálčanom a že aj tak nakoniec skončím ako všetky Češky a Slovensky práve s Čechom alebo Slovákom. Nechala som ho tak, nech sa vyrozpráva a naďalej som sa kľudne stretávala s Austrálčanom – aspoň som mala zadarmo hodiny angličtiny :-D

Teraz sa asi všetci pýtate čo Ivo? S Ivom sme boli výborní kamaráti, stretali sme sa spolu aspoň raz týždenne a každý si vždy vylial to svoje srdiečko zo vzťahov a ako ho to už takto ďalej nebaví apod. Keďže môj pôvodný plán bol ísť do Austrálie na necelý rok a pred Vianocami byť doma – hlavne kvôli Marekovi, plány sa zmenili. Keďže pred odchodom do Austrálie sme sa Marek spolu bývali, musela som vyriešiť problém čo s mojimi vecami. Rozhodla som sa, že poletím domov a vysťahujem sa sama akoby som tým mala niekoho poveriť a vysvetľovať čo je a čo nie je moje. Koncom októbra som letela, na tri týždne. Presťahovala som sa, navštívila svoju rodinu a s radosťou letela naspať do Sydney za mojim Austrálčanom.

Po návrate sme sa s Veronikou dohodli, že by sme každá uvítali vlastné bývanie, teda aspoň vlastnú izbu. Po necelom roku bývania v jednej izbe sme si už začali liezť poriadne na nervy, hlavne z dôvodu, že ona bola nočný človek a bez problémov prespala celý deň, zatiaľ čo ja som hneď po práci utekala do postele a ráno som sa išla prejsť. Začali sme hľadať byt v blízkosti pláže a hlavne v blízkosti našej roboty aby sme nemuseli dochádzať. 30. 12. sme sa od Kuba konečne sťahovali preč a ku Kubovi sa nasťahoval Ivo, ktorý mal už tiež dosť svojich spolubývajúcich. Ja som asi tri týždne bola u toho Austrálčanom, Veronika u kámošky z práce, potom sme boli tri týždne v byte nášho vedúceho z práce, ktorý odišiel aj so spolubývajúcou na dovolenku a asi dva týždne sme bývali v hosteli. Našli sme si bytík a 17. 2. presne rok po mojom príchode do Sydney sme sa sťahovali. Čudujte sa svetu, zas nás sťahoval Ivo.

Stále som pracovala, pridala som ešte rannú prácu v kaviarni, školu som mala večer a ešte večer v bare. Jeden kolotoč. Ivo k nám chodil niekoľkokrát do týždňa, vždy sme pokecali, dali si spolu vínko a potom išiel preč. S Austrálčanom sme sa stretali maximálne trikrát do týždňa, ale po roku náš vzťah začal chladnúť. Čím ďalej tým viac čau som trávila s Ivom, chodili sme na spoločné výlety a vylievali si naše srdiečka. Jeho odmietala holka, za ktorou vytrvalo chodil, mne krachoval vzťah. Hovorila som mu úplne všetko, ako najlepšej kamarátke. Vzťahov som už mala plné zuby a nejako som prestala veriť v lásku a vzťah. Viac som sa začínala zaoberať sa myšlienkou, že si nájdem „darcu“ a budem mať dieťa aj keď sama. Už som nemala energiu púšťať sa v mojom veku do ďalšieho vzťahu. Vedel to. Všetko som mu povedala.

Môj vzťah krachol, ale Ivo stále vytrvalo chodil. Chodil už za mnou a snažil si ma získať. Ja som nechcela. Odmietala som ho ako sa len dalo. Nechcela som sa púšťať do ďalšieho vzťahu, zase s niekým stráviť rok, dva, tri alebo aj viac, chcela som viac, chcela som mať dieťa a už pre mňa nebolo podstatné či budem mať aj partnera, alebo budem sama. A vedel o tom aj Ivo. Čím viac sa však on snažil, tým viac som ho ja odmietala. A robila som naozaj všetko čo sa dalo. Ale stále sme boli dobrí kamaráti. Koncom októbra roku 2011 som začala mať dosť mojich dvoch spolubývajúcich z Brazílie a s Veronikou sme sa dohodli, že izbu prenajmeme niekomu inému.

Zrovna v tej dobe už mal spolubývajúcich dosť aj Ivo a spolu s kamarátom hľadali bývanie. Tak som im ponúkla izbu u nás v byte. Ja som mala svoju izbu a Veronika mala tiež svoju izbu. Tretiu izbu sme prenajali Ivovi a Tomášovi. Takže môj najlepší kamarát už býval len za stenou mojej izby. Mali sme úplne rozličné práce, ja som pracovala prevažne v poobedných hodinách, on začínal prácu aj o piatej ráno. Vždy sme si však našli čas aby sme si sadli a pokecali si.

Spoločné bývanie však znamenalo aj to, že sme boli blízko vedľa seba a Ivo sa začal snažiť ešte viac. Samozrejme ja som ho začala ešte viac odmietať. Celú tu dobu v Sydney som mala v hlave hodené, že sa chcem vrátiť domov. Nechcela som ostať žiť tak ďaleko od mojej rodiny. Vedela som aj to, že Ivo sa zas domov nechce vrátiť. Tak prečo by som si s ním vôbec niečo začínala, veď to nemalo význam. Blížil sa koniec roka a ja som bola rozhodnutá, že najneskôr v marci odídem domov natrvalo. Hovorila som si, že dva roky stačili. Dana som vyplatila, dokonca aj Marekovi som vrátila peniaze a aj som trocha cestovala. Nevidela som dôvod, prečo by som mala ostávať dlhšie, hlavne keď moja túžba po dieťatku bola stále silnejšia a ten pocit, že možno ani žiadne dieťa mať nebudem, ma posúval vpred. Prišli moje posledné Vianoce u protinožcov.

Hneď po novom roku sme mali naplánovaný spoločný výlet, všetci štyria. Od Iva som dostala krásny darček, trojdňovú plavbu a pobyt na lodi v jednej z najkrajších častí Austrálie. Dokonca sme sa aj zblížili, ale motivovaná filmom Friends with benefits, som mu hneď vysvetlila, že môžeme byť len kamaráti a že keď z času na čas spolu strávime noc, nech si od toho nič nesľubuje, že ja po novom roku idem domov. Sľuboval. A stále viac a viac sa snažil. Ja som začala byť stále hnusnejšia a snažila som sa aby ma radšej nenávidel ako by ma mal milovať. Hovorila som si, že takto bude môj odchod z Austrálie jednoduchší. Dokonca som sa z času na čas stretla aj s Austrálčanom, len aby Ivo žiarlil a myslel si, že medzi nami niečo bolo (aj keď po rozchode nebolo už nič), ale dúfala som, že keď bude žiarliť a myslieť si, že s ním niečo mám, začne nenávidieť a už nebude viac dobíjať.

Po našej novoročnej dovolenke sme sa dosť zblížili a ja som v jednej slabšej chvíľke povedala, že by som si za určitých okolností vedela predstaviť, že by som v Austrálii ostala s ním. To mu stačilo. Už len dobíjal, ale nikdy netlačil na pílu. V polovici februára sme začali riešiť náš stále „kamarátsky“ vzťah. Ivo vedel celú dobu, prečo ho odmietam, že chcem dieťatko a že už nemám energiu sa znova hrnúť do vzťahu, a čakať ako sa to bude vyvíjať, či spolu môžeme fungovať aj o XY rokov alebo nie. Chcela som všetko alebo nič. Ivo urobil to najťažšie rozhodnutie. Chcel mať rodinu, aj keď ešte nie hneď, ale mal to niekde v hlave, že jedného dňa. Rozhodol sa však, že keď byť so mnou znamená mať rodinu teraz, tak chce byť so mnou a cíti, že tú rodinu chce mať so mnou. Vtedy sa medzi nami všetko zmenilo a konečne sme začali fungovať ako pár. Začali sme pracovať na bábu a ako to snažilky poznajú, čakala som každý mesiac, že sa to podarí.

Keďže som urobila rozhodnutie, že ostanem, chcela som ísť znova domov, zobrať si so sebou pár vecí, znova prenajať môj byt a hlavne vidieť rodinu. Tak sme leteli spolu. Najpr sme išli spolu k Ivovi domov, potom ja som išla do mesta kde mám svoj byt, tam som navštívila aj gynekológa, ktorý mi po vyšetrení napísal hormonálne tabletky s tým, že po troch mesiacoch treba prísť znova na krv a vyšetrenia, ale že momentálne vyzerá byť všetko v poriadku a že má skúsenosti, že po tejto kombinácií liekov po ukončení prvého cyklu žena otehotnie. Užívať lieky som mala začať až po ukončení najbližšej menštruácie. Potom som bola pozrieť ešte rodinu v mojom rodnom meste. Ivo mi jedného dňa zavolal, že on si to všetko rozmyslel a že si mysli, že bysme sa kľudne mohli vrátiť domov, že sa mu tu celkom páči a vie si predstaviť žiť znova v ČR (Ivo bol v Sydney viac ako 7 rokov). Nič krajšie mi ani nemohol povedať. Mala som veľkú radosť.

O pár dni za mnou prišiel k mojej rodine aj Ivo (bola veľká noc), mojej mame sme len oznámili, že chceme rodinu, aby z toho nebola prekvapená keď sa nám to zadarí. Potom sme spolu išli naspäť k Ivovi a o pár dni leteli z Prahy naspäť do Sydney aby sme zrušili prenájom bytu, prácu, ešte čo to zarobili a uzavreli všetko čo bolo treba. Stále sme pracovali na babatku. Ja som čakala na menštruáciu aby som mohla začať užívať lieky, ale tá nechodila. Meškala týždeň, dva, tri, mesiac, druhý mesiac, všetky testy negatívne, už som začala byť zúfalá. Predsa keď nie je menštruácia, nedochádza k ovulácií a tým pádom nemôžem otehotnieť. Nakoniec sa potvora jedna dostavil, po viac ako dvoch mesiacoch. Začala som užívať tabletky a dúfala som. Jedno balenie, druhé, končila som tretie. Už sme mali letenky naspäť domov. Leteli sme 23. 7. 2012, prílet do Viedne 25.7.2012.

Posledný náš týždeň v Sydney sme už nepracovali a len vybavovali posledné záležitosti a lúčili sa s kamarátmi. Ďalšia menštruácia mi začala 14. 7. 2012. Akurát mi to vychádzalo, že priletím domov a pôjdem na kontrolu. Mala som na to čas, keďže sa odporúča aspoň dvojmesačná pauza pred začatím druhého cyklu. Prišli sme do Čiech a začali bývať v rodinnom dom, kde sme si zabrali byt v prízemí. V dome okrem nás bývajú starí rodičia a Ivov otec s partnerkou a mladšou segrou. Byt sme si za pomoci babičky začali prerábať a začali sme aj obidvaja pracovať v rodinnej firme. Už sme nepracovali 60 hod týždnne, naše životné tempo sa výrazne spomalilo.

Koncom augusta sme očakávali kámošov zo Sydney (s jedným z nich som pracovala v bare). Plánovali sme veľkú párty a samozrejme bysme aj čo to popili. Menštruácia mi už meškala týždeň, ale nevenovala som tomu žiadnu extra pozornosť, keďže pri mojom cykle som dostala menštruáciu na čas skôr výnimočne. Bol štvrtok, chalani mali prísť piatok. Tešila som sa že ich znova uvidím a že si zas po mesiaci môžem pokecať aj po anglicky. Poobede ma babička vyslala do lekárne, aby som jej kúpila nejaké lieky. Ani neviem prečo, aký šiesty zmysel ma priviedol na myšlienku kúpiť si test. Tak som si jeden kúpila. Nič som od neho nečakala (asi prvý krát). Nečítala som ani návod. Testy som už mala v malíčku. Tak som ho išla ocikať a neprešlo 20 sekúnd a zrazu dve výrazne čiarky. Pozerám na to, samozrejme, že neverím.

Ako väčšina z nás, utekala som hneď do lekárne kúpiť ešte jeden. Celá som sa triasla a hovorila si, že to predsa nemôže byť pravda, že sa určite stala chyba. Test, ktorý som si ani nie pred polhodinou kúpila už nemali, tak som si zobrala iný. Robí sa len ráno. Tak počkám, hovorím si. Moja trpezlivosť mi nedala, vypila som rýchlo asi pol litra vody a utekala ocikať ďalší test. Netrvalo ani minútu a boli tam znova dve čiarky. Plakala som od šťastia. Rozmýšľala som či to mám Ivovi povedať hneď alebo si to nechám nejaký čas len pre seba. Ešte musím spomenúť, že celý ten mesiac bol pre nás dosť náročný a aj sme si pár krát skočili do vlasov, ja som sa hádam zakaždým sťahovala preč a každá hádka sa skončila mojim plačom. Ivo vždy zhodnotil, že pre menzesom sa to so mnou nedá vydržať a odišiel. Aspoň som už vedela dôvod tej mojej precitlivenej nálady.

Keď prišiel Ivo z práce, hneď videl, že sa niečo deje. Náš byt bol stále v stave prerábky, tak som ho zobrala do jednej izby, ktorá už bola hotová, posadila ho na posteľ a strčila mu do ruky test. Chlapi nepodarení! Pozrel sa na mňa a opýtal sa, že on tomu nerozumie, že čo to znamená, či je to dobré alebo zlé. Pozrela som sa naňho a strčila som mu do ruky aj krabičku od testu. Pozrel si to, porovnal si to…huráááá…konečne mu to docvaklo. Pozrel sa na mňa, mne sa už slzy gúľali po líci, tak ma objal a zahlásil, že prečo plačem, či sa neteším. No proste chlapi, nejaké to kolečko na takéto veci im predsa len chýba. Vôbec sme nepochybovali o tom, že by to tak nebolo. Boli sme mesiac doma a ja som bola v šiestom týždni, podľa dátumu poslednej MS.

Začala som si zháňať gynekológa. Našla som si v Prahe, ale na vyšetrenie som musela čakať ďalšie dva týždne. Každým dňom som čakala, že sa dostavia nejaké ranne nevoľnosti, ktoré i to potvrdia, ale nič. Necítila som žiadnu zmenu (teda okrem naliatych prs), necítila som sa nijako výnimočne. Čakala som na prehliadku. Išli sme tam spolu. A naozaj. Srdiečko nám už krásne bilo a doktor len potvrdil týždeň tehotenstva, ktorý mi vypočítal môj iPhone. Keď som počula to srdiečko a videla to niečo maličké vo vnútri mňa zase som plakala. Proste tie moje hormóny sa so mnou pohrali takto . Novinku sme si nechali pre seba a nikomu nič nehovorili, chceli sme počkať aspoň do toho 12. týždňa a hlavne na prvý screening.

Keď sme začiatkom dvanásteho týždňa absolvovali prvý screening a lekár mi oznámil výsledok 1:137 pravdepodobnosť Downovho syndrómu, obidvaja sme ostali sedieť na stoličke ako prikovaní. Nevedeli sme, čo to znamená a čo s tým. Lekár nám zodpovedal naše otázky, lekársky, štatisticky, ale chýbal tam nejaký cit a vžitie sa do našej situácie. Samozrejme nás hneď odporučil na odber z placenty (choriovych klkov). Celú cestu domov som plakala. V krku som mala obrovskú hrču. Ivo mlčal. Prišli sme domov, objal ma, len sa opatrne spýtal, či chcem aby zostal pri mne alebo chcem ostať chvíľu sama. Ostal a celý ten môj žalostný výlev ma len objímal a utieral mi slzy z tváre. Večer, keď som sa troška pozbierala sme začali riešiť či odber podstúpiť alebo nie. Rozhodnutie ostalo na mne. Rozhodla som sa nepodstúpiť.

Druhý deň v práci sa to všetko na mňa znova zosypalo. Pred obedom padlo moje rozhodnutie, že chcem vedieť či dieťatko je zdravé alebo nie. Nevedela som si predstaviť, že by som mala žiť zbytok tehotenstva s myšlienkou či mám alebo nemám zdravé dieťa. Poobede som volala do fakultnej nemocnice u Apolinára a objednala sa. Bol štvrtok, objednali ma na pondelok. Predo mnou bol ťažký víkend. Čítala som rôzne fóra a diskusi, rizika, aké sú to vlastne deti s DS, proste všetko. V pondelok ráno sme išli do nemocnice na odber, samotný odber trval len pár minút, potom nasledovalo poučenie ako sa v najbližších dňoch správať, odporúčanie kľudu. Na druhý deň mali byť rýchle výsledky, o dva týždne kontrola, o tri týždne papierové kompletné výsledky.

Po odbere sme prišli domov, zaľahla som na gauč pre telku, Ivo mi priniesol všetko potrebné, aby som nemusel vstávať a hýbať sa len minimálne. Odporúčania sú odporúčania a o dieťatko sme prísť nechceli. Ivo ma celú tú domu presviedčal, že všetko bude OK. Druhý deň poobede som volala, rýchle výsledky DS vylúčili. Spadol mi kameň zo srdca. Stále som však cítila vnútorný nepokoj, stále som sa necítila tehotne a nemala som ani žiadne nevoľnosti. O dva týždne sme išli na kontrolný ultrazvuk, všetko bolo v poriadku, srdiečko stále bilo . Hneď druhý deň po kontrole mi zazvonil telefón, volali z nemocnice, že už majú aj papierové výsledky a že sa mame dostaviť s partnerom na odber krvi na genetiku. Nič viac. Medzičasom sme doma oznámili, že čakáme prírastok. Dostali sme termín a cestovali sme zase do centra Prahy na odber krvi s veľkým otáznikom v hlave prečo?

Milá pani doktorka si nás u seba posadila a začala vysvetľovať prečo si nás zavolali. Niečo sa im nepozdáva na 15 chromozóme. Ale čo? Nevie, zatiaľ sa k tomu nechce viac vyjadrovať. Odoberú nám krv, výsledky o 10 dní. Obrovská panika, kopec otáznikov v hlave a samozrejme plné oči slz. Ideme znova domov a ja zase plačem. Už nechcem žiadne vyšetrenia, už si chvíľkami aj želám aby som tehotná radšej ani nebola. Zas som naštartovala internet a začala googliť chyby 15 chromozómu. To čo som našla, bolo ešte hádam horšie ako DS. Mať takto postihnuté dieťa? To nie, to nezvládnem, už si ani nehladím bruško, nechcem mať k tomu žiadnu väzbu.

Ivo však každý večer hladí a hovorí drobcovi vnútri, že ho má rád a že maminka sa s ním nerozpráva len preto, že má strach, ale že aj maminka ho ľúbi a že on jej vysvetľuje, že všetko je v poriadku. Celú tú dobu bol úžasný. Ja som si medzičasom naštudovala všetko o potratoch, blížil sa tuším 18. alebo 19. týždeň (ešte som necítla prvé pohyby), pýtala som sa Iva, že keď nám potvrdia diagnózu, či súhlasí, aby som ešte předtím, ako sa rozhodnem si dať to dieťa zobrať, išla ešte na odber plodovky. Potrat pôrodom sa robí do 23. týždňa, tak by to akurát vychádzalo. Súhlasil a stále ma ubezpečoval, že všetko bude v poriadku.

Prišiel deň D a ja som volala o výsledky. Všetko v poriadku, oznámila mi doktorka, máte zdravé dieťatko, tešila som sa, že si máme prísť po výsledky, že sa s nami chce rozprávať. O týždeň, už o niečo kľudnejši sme išli po výsledky a čuduj sa svete, dieťatko má síce iným 15 chromozóm, ako by mal byť, ale má ho zdedený po mne a je úplne identický s mojim. Takže v 20. týždni konečne dobré správy. Začala som cítiť aj prvé pohyby, hurááá. Od tej doby sme už žiadne problémy nemali, asi do 26. týždňa som sa stále cítila netehotne.

Teraz už pomaly finišujem s výbavičkou a obidvaja sa strašne tešíme na príchod našej Natálky. No a ja a Ivo? Všetko je úžasné, ako z rozprávky a 29. 3. máme termín sobášu, aby sa naša Natálka narodila do normálne rodiny a aby mala takú rodinu, akú sme my dvaja nikdy nemali. Ešte podám krátky denníček zo sobášu a o pôrode, ale to až keď príde čas. Všetkým, ktorí vydržali do konca ďakujem za prečítanie. Bolo to najstručnejšie zhrnutie mojich 12 rokov života aké sa dalo.

Líbil se vám deníček? Máte také co říct? Přidejte na eMimino.cz svůj deníček.
Průměrné hodnocení zápisku v deníčku 4.8 bodů
 Váš příspěvek
 
Paja R
Závislačka 3739 příspěvků 26.02.13 08:24

Konecne krasny konec :hug: preji klidny zbytek tehulkovani, krasny a rychly porod a nadhernou svatbu. Preji hodne stesticka ve spolecnem rodinnem zivote :hug: :hug: :hug:

 
lilia81
Extra třída :D 14685 příspěvků 1 inzerát 26.02.13 08:35

Gratuluju ke zdravému miminku, četla jsem se zatajeným dechem a držela palečky! ať se svatba vydaří a porod je rychlý!

 
lucik333
Povídálka 30 příspěvků 26.02.13 11:12

Tvoje deníčky se čtou jedním dechem. Po dlouhé době se tu objevil deníček, ke kterému jsem měla nejblíž a dal mi naději. Děkuju! :dance: Přeji ti už jen spokojený a poklidný rodinný život ;)

 
Palevlina  26.02.13 11:33

Četla jsem to jedním dechem…teď ještě utírám slzy, brečím teď snad pořád (9 tt) a navíc, když se to týká miminka. Přeji Vám, ať všechno vyjde, tak jak si přejete a miminko, ať se narodí zdravé a krásné :).

 
Grapho
Kecalka 201 příspěvků 26.02.13 15:08

@Paja R @lilia81 @lilia81 @lucik333 moc, moc dakujem :-) a aj ja prajem vsetko len to najlepsie a kazdej aspon tolko stasticka kolko som si ja nasla na druhom konci sveta :-)

 
Grapho
Kecalka 201 příspěvků 26.02.13 15:10

Palevlina: dakujem a drzim palce nech je mimco zdrave. Aj ja som stale plakala, prajem pokojne tehotenstvo a ziadne starosti :-)

Příspěvek upraven 26.02.13 v 15:10

 
werunkaw123
Extra třída :D 14091 příspěvků 26.02.13 18:59

Krásný deníček :potlesk: :potlesk: :potlesk: s ještě krásnějším koncem :kytka:

 
milas
Hvězda diskuse 35440 příspěvků 27.02.13 00:03

uzasny denicek precetla jsem obe casti krasne zakonceny po 12 letech moc preji stesticka a zdravicka do spolecneho zivota i male Nati.

 
Nika079
Zasloužilá kecalka 526 příspěvků 8 inzerátů 27.02.13 10:57

Krásný román! Přečetla jsem teď i první část a vrátila se vzpomínkami na mé cesty do USA a Austrálie a mám ještě teď husí kůži. Dopadlo to pro Tebe nejlíp jak mohlo, poznala jsi životní lásku vzniklou z přátelství a viděla kus světa. Držím palce, ať všechno dobře dopadne a těším se na další deníček! :potlesk:

Vložit nový komentář
Poslat
nový deníček

Všechny deníčky uživatele