Podivuhodné cesty osudu I

awalancha3  Vydáno: 26.01.12

Tento denníček bude o tom, ako zvláštny a podivuhodný je osud a ako som sa ocitla v jeho moci. A pôjde o lásku, o bežný život, ale predsa sú v ňom momenty, nad ktorými občas rozmýšľam… či to bola náhoda, alebo má osud každý už dopredu určený.

Ako 20 ročná študentka VŠ som sa zamilovala do najkrajšieho muža v našom mestečku. Zvláštne na tom bolo to, že v tom istom momente sa aj on zamiloval do mňa. Poznali sme sa z videnia, aj naši rodičia sa poznali, a tak nebol problém, aby sa na mňa nakontaktoval.

Po 10 mesiacoch intenzívneho chodenia som otehotnela a porodila syna. A to bol koniec zamilovanosti. Manžel akonáhle som prestala byť dobývaná pevnosť prestal mať snahu a záujem byť so mnou. Dostali sme od mojich rodičov do užívania pekný 2 izbový byt v tom istom mestečku, kde žili jeho aj moji rodičia. Bola som v ňom ale často sama. Samota začala hneď ako som priniesla synčeka z pôrodnice. Bola som druháčka na vysokej a manžel mal pred štátnicami a tak sa odsťahoval ku svojim rodičom, aby sa tam „v pokoji a tichu učil“. Som jedináčik a malé dieťatko som videla dovtedy len na obrázku. Bola som bezradná, celkom sa pamatám, hoci to bolo pred 20 rokmi, na ten pocit zúfalstva a bezradnosti, hľadiac na svojho novorodenca. Ale išlo to, bol dobré miminko, síce prvých 6 týždňov to bolo na zbláznenie, ale len preto že sa nevedel mojim mliekom zasýtiť. Ked som už na pokraji zrútenia kúpila sunar, tak vypil plnú fľašku a zaspal. Odvtedy spinkával celé noci, čo je u tak malého miminka vzácne.

Chýbala mi manželova pomoc s miminkom, chýbala mi opora a podpora. Zistila som, že manžel nie je domácky typ. Našiel si nové koníčky - poľovníctvo a rybárstvo, a tak sme sa videli len dve tri hodinky za deň. Víkendy som trávila skoro všetky sama so synom. Veľmi skoro sme sa odcudzili a ja som si uvedomovala, že manžela síce potrebujem, ale nemilujem. Že proste nerobí nič preto, aby som ho milovala a nič preto, prečo by som si ho mala vážiť. Obaja sme však boli pokojnej povahy a presvedčila som sama seba, že takto sa dá v pohode žiť, že tak žijú aj ostatní. Veď ma nebije, milenky nemá, peniaze nerozhadzuje.

Urobila som si dokonca vodičák, ďalšie dve VŠ, doktorát a mala som úžasnú prácu,ktorá ma naplňala. Povedala by som, že nič mi nechýbalo. Na nejakú veľkú lásku á la Rómeo a Júlia som neverila, a teda aj manželstvo som brala len ako formu koexistencie dvoch bytostí. Akurát ked som videla nejaké zamilované páriky a rodiny ako chodia na výlety a prechádzky a na nič sa pri tom nehrajú, bola som prinútená si uvedomiť, že predsa len niečo postrádam. Takto to išlo dlhých 10 rokov. Žiadne hádky, nič, pokojné spolužitie dvoch ľudí, ktorí majú úplne iné intelektuálne povedomie, iné koníčky, iné názory. Nikdy by som sa nerozviedla, nebolo prečo a bol tu aj syn, ktorý si zaslúžil relatívne pohodové rodinné zázemie.

Po tých 10 rokochale nastal zlom. V prvom rade som sa prvý a posledný raz pohádala s manželovými rodičmi… neznášali ma celý čas a najmä manželova sestra. Boli sme u nich na návšteve a nejako sa cítili byť dosť silné, aby sa do mňa pustili. Bolo to príšerné a ked verbálne zaútočili na mňa ako na matku, vstala som povedala, že som s nimi týmto skončila a tak aj bolo. Odvtedy som im nekúpila jediný darček, nebola na jedinej návšteve, neprehovorila jediné slovo. Moj manžel tam len sedel a hlúpo, skoro výsmešne sa usmieval. No a v druhom rade sa stalo to, že manžel bol na poľovačkách čoraz častejšie. Určite nemal milenku, ale radšej bol v noci na postriežke ako doma so mnou. Napokon cítila som, že sa za mňa hanbí, lebo som po pôrode veľmi oškaredela a stlstla. On opovrhoval mojím výzorom a ja jeho chabým intelektom. Asi k tomu neprispievalo aj to, že som mala vyššie vzdelanie, lepšie platené pracovné miesto a on mal len služobné auto a ja každé 4 roky nové. Financie sme mali rozdelené a mňa podporovala aj moja mama.

Potom sa stalo to, že sme chceli u mojej matky nadstavovať na rodinnom dome samostatnú bytovú jednotku. Malo sa to financovať z predaja bytu, ktorý by dostal manžel ako odstupné za to, že sa v prospech sestry vzdá nároku na polovicu rodinného domu. On si, ale vyžiadal, aby moji rodičia prepísali na neho môj byt v ktorom sme bývali, čo sa mi zdalo spravodlivé. Šok nastal, ked už bol byt na manžela prepísaný a zistila som, že jeho byt, ktorý sme mali predať a za neho nadstavovať, mu jeho rodičia neprepísali, stále bol písaný na jeho sestru a dokonca tam mali dlhodobého nájomníka a zaťažili ho hypotékou, lebo si jeho sestra pristavila čosi k rodičovskému rodinnému domu. Bol to šok. Tak strašne ma oklamal. Tak to narafičili.

Ostali sme teda bývať v „teraz už jeho“ 2izbovom byte. Dávno sme spolu nespali, vlastne sme nikdy nespali v jednej posteli, lebo chrápal. Odcudzenie pokračovalo… Keď som mala 34 rokov povedala som si, že aj ja chcem chodiť von, ako aj on chodieva, že možno si uvedomí, že mu doma chýbam. Syn mal už 10 rokov a ked večer zaspal, a manžel bol náhodou doma, obliekla som sa, že „idem niekde von“. Samozrejme, že som nemala kam ísť. Tak som sa dve alebo tri hodiny len prechádzala vo vedľajšom veľkom meste alebo len sedela v aute a čakala, kedy už bude vhodné prísť domov. Takto som to niekoľkokrát urobila a zdalo sa, že manžel začal trošku žiarliť. Ale nie natoľko, aby sa niečo zmenilo. To sme spolu boli už tých 10 rokov.

Na jednom mojom takomto „truc“ výlete, som stála opretá o svoje auto a vybavovala spoň niečo pracovné mobilom, ked som si všimla, že okolo mňa viackrát prešlo červené auto. A potom zastalo a cúvlo a malo poznávaciu značku toho okresu, kde bývam, tak som myslela, že nejaký známy. Ale mladý muž, ktorý v ňom sedel mi bol neznámy. Spýtal sa ma, či nejdeme na kávu a ja som len pokrútila hlavou, že nie. Odišiel. Pokračovala som v telefonáte a asi za 10 minút tam prišiel znovu. Vystúpil a dali sme sa do reči. Bol milý, mladý, zdal sa mi mladší od mňa. Napokon sme si vymenili telefonne čísla.

Volal mi viackrát a na tú kávu sme sa nakoniec aj dostali. Ohromne dobre sa s ním rozprávalo, ale fyzicky ma nepriťahoval. Stretávali sme sa asi dva mesiace, bola som aj u neho, ale nikdy k sexu neprišlo. Potom som si uvedomila, že sa do mňa zamiloval, až príliš. Lichotilo mi to, ale bolo pre mňa nepredstaviteľné, aby som s ním niečo fyzicky mala. A tak som sa s ním dosť rázne a chladne rozišla a pri tom mu povedala, že som vydatá a mám syna. On na to zosmutnel a povedal, že aj on je ženatý, čo ma prekvapilo, lebo to tak nevyzeralo. A bol koniec. Dal mi takého plyšového levíka na kľúče ako darček a rozišli sme sa. Toho levíka som nemala kam narýchlo dať a vyhodiť ho mi bolo ľúto, tak som si ho provizórne dala na kľúče.
Písaval mi SMS každé Vianoce, Nový rok, na meniny a na narodeniny. Ja som nikdy neodpovedala.

Ked som mala 35 rokov a manžel 40 rokov, objavila som čaro internetu. Chodila som na CHAT a stalo sa to, čo asi nevhnutne muselo prísť a čomu podľahne asi každý, kto sa necíti byť dostatočne milovaný. Objavil sa 20ročný mladíček, študoval v Anglii a bol nesmierne inteligentný. Písali sme si dlhé hodiny a keď mi poslal fotku bola som ohromená - taký bol sexi a krásny. Po mesiaci sme sa stretli. A bolo to, zamilovaní obaja na prvý pohľad. Ja 35, on 20 rokov a vysoký, pevne stavaný, rozhľadený, samostatný, výrečný.

Nastali dva roky tajného intenzívneho vzťahu, niečo skvelé, vzrušujúce. Bola som tak zamilovaná. A mala som taký strach, že si nájde mladšiu a opustí ma - veď to k tomu smerovalo, nemalo to šancu ani perspektívu. Ale zatiaľ to išlo, dokonca sme išli spolu na tajnú dovolenku k moru. Cítila som, že ho mám radšej ako on mňa. Ale bolo to krásne obdobie, sem tam hádky a krásne udobrovania. Po dvoch rokoch sme mali už dosť pevný vzťah a maja túžba po láske a tom, aby som bola ľúbená bola skoro naplnená, ale vedela som, že je to dočasné. Cítila som však, že žijem, nejako som opeknela, omladla, zase som sa smiala. Ale predsa len to nebolo ono.

V jeden nudný domáci večer, ked som varila, prišiel moj manžel domov, to som mala 37 rokov, a pokojne zahlásil, že sa chce rozviesť, že má inú ženu. Nebudem rozpisovať svoje pocity, ale napriek panike, ktorú som pocítila, som odpovedala, že Ok, dobre, vybav to ty. Viac sme sa o tom nebavili a ešte pár mesiacov sme bývali spolu. Jednu vec som však urobila - dala som dohromady celý svoj intelekt, všetky svoje známosti a kontakty a vydupala som si, aby prepísal byt späť na mojich rodičov. Stalo sa. On dostal byt, od jeho sestry - zrazu sa všetko dalo zariadiť, aj nájomníka vypovedať.

Rozvod bol 10minútový, bezproblémový. S mojím mladulinkým priateľom sme sa prestali tajiť. Chodil so mnou k mojim rodičom, boli sme spolu už verejne na dalšej dovolenke pri mori. Vychádzal dobre s mojim synom, ktorý už mal 16-17 rokov. Bolo to také oficiálno neoficiálne. On ma nikdy nechcel vziať k nim domov, čo chápem, jeho rodičia by skolabovali. Moja mama bola z toho vzťahu nešťastná, a často mi hovorila, aby som sa s ním rozišla, že je to na posmech, že to nemá budúcnosť, že mi berie čas. Mala pravdu, veď som už mala 39 rokov a on sotva 24.

Pokračovanie v druhej časti…

Líbil se vám deníček? Máte také co říct? Přidejte na eMimino.cz svůj deníček.
Průměrné hodnocení zápisku v deníčku 5.0 bodů
 Váš příspěvek
 
soldi
Neúnavná pisatelka 17165 příspěvků 26.01.12 09:14

awa, wau, to som netusila, co vsetko si prezila. tak trosku tusim, co bude v druhej casti :srdce: je vzdy zaujimave citat o osudoch druhych a aspon trosku nazriet dovnutra cloveka. tesim sa na dalsie denniky, rada si ich precitam a rada Ta viac spoznam :D

 
Senorita
Kecalka 119 příspěvků 26.01.12 09:39

Moc hezky napsané, taky se těším na druhou část:))mohla by jste psát knihy;))

 
myšanda26  26.01.12 11:02

Úžasně napsaný příběh. Už se těším na pokračování. :palec:

 
PetiteFillette
Extra třída :D 13845 příspěvků 1 inzerát 26.01.12 12:09

Pěkně napsané, čtivé.. Až na ten konec, já chci pokračování :lol:

 
Petullka82
Ukecaná baba ;) 1917 příspěvků 26.01.12 12:13

Krasne napsane, je moc fajn si neco precist slovensky, uz se tesim na pokracovani ;) ;)
A hlavne doufam, ze jsi stastna! :kytka:

 
skritek Petra
Kelišová 5504 příspěvků 26.01.12 13:13

Krasne, smutne a zase krasne … osud je neuveritelny, uz se tesim na druhou cast a doufam ve stastne konce! :hug:

 
netkaa
Kecalka 211 příspěvků 26.01.12 13:52

moc krásně napsaný příběh.. At už je pokračování. :potlesk: :hug:

 
evish
Zasloužilá kecalka 577 příspěvků 26.01.12 15:07

Krásný deníček a zajímavé cesty osudu, hlavně obdivuji, že jsi s manželem dokázala tak dlouho vydržet a že ti nechyběla láska. A taky ty vystudované VŠ a doktorát…klobouk dolu…a kdy bude další část? :kytka:

 
Anik6
Závislačka 3331 příspěvků 26.01.12 15:29

krasny a tesim se na pokracovani.. :palec:

 
Camelie
Ukecaná baba ;) 1362 příspěvků 26.01.12 21:42

kdy bude druhý díl, kdy bude druhý díl…my chceme druhý díl :)

 
janula34
Zasloužilá kecalka 549 příspěvků 27.01.12 10:59

Krasne, ja sa uz neviem dockat 2. dielu, uz od vcera kazdu hodinu nakukujem ci uz..... :kytka:

 
Karni 78  27.01.12 21:49

Doprčic, tak s kým máš tu sladkou malou princeznu???? :dance: :dance: :dance: jsem nedočkavá…moc ti fandím, jsi můj vzor -je mi 41 a moocinky toužím po druhém mimískovi!!!!Vždyc­ky když už to chci vzdát, vzpomenu si na tebe a říkám…třeba zázraky se dějí :palec:

 
pajinka111
Ukecaná baba ;) 1740 příspěvků 27.01.12 22:17

awal..vůbec sem netušila,jak se ti život zamotal :hug: –ale kdo ho má jednoduchý,ani já ne..už se moooooc těším na druhý díl,tak si pospěš :-) :potlesk:

 
ladun
Kelišová 6540 příspěvků 27.01.12 23:33

Teda,
přečetla jsem to jedním dechem a nemůžu se dočkat pokračování :palec:

Vložit nový komentář
Poslat
nový deníček

Všechny deníčky uživatele