Duše zvířátka

Možno sa chcem len vyrozprávať… možno počuť, že som neurobila zle… možno vidieť, že v tom nie som sama. Veríte, že sa môže zvieracia duša vrátiť?
Viete, stala sa mi zvláštna vec. 4r dozadu som si na internete našla náhodou kocúrika, ktorý hľadal nový domov. Nejak som tušila, že tam musím ísť. Namiesto krásneho kocoura, som našla zbedačeného chudáka, nepochopíte u zdravotnej sestry. Vzala som ho hneď. Cítila som, že musím. Prišiel domov a bolo to hneď, akoby k nám patril vždy. Stálo to veľa času, peňazí, každý mesiac iná choroba. Ale vyliečil sa, zvykli si s mojimi 2 doma. Bohužial po 9mes umrel na rakovinu. Nedalo sa nič robiť a mňa to totálne zlomilo. Časom som si vzala do partie iné mačiatko. Potrebovala som zalepiť bolesť. Presťahovali sme sa. Tri holky, zvykli si, sú k sebe tolerantné ale nie veľké priateľky. Prešli dva roky.
Na kocourka si spomeniem, máme ho doma v urničke, je s nami. Pred nedávnom som sa mu prihovárala a pýtala sa ho, či mu nie je smutno. A že verím, že sa raz uvidíme, že ma počká.
Pár dní na to našiel priateľ v práci v garáži kote. No, čo už, prines ho, hovorím mu. Dali sme ho do garáže, kým nepôjde na ďalší deň na vet. Lenže viete čo. Ja viem, malé kote, roztomilé. Ale vybrala som ho z krabice a ono sa u mňa vôbec nebálo. Hneď pod krk, pusinky, totálne čistá láska, akoby ku mne patrilo. Ako kocourek. ☹ Strávilo so mnou dva dni, v nosítku ako miminko. Občas sa na mňa pozrelo, úplne stejným pohľadom ako môj kocourek. To poznáte a vidím to i na fotkách. Ten hlboký kľudný pohľad.
Lenže viete, mám doma tri micky. V menšom 2+1 byte, na záhradu nechodia. Jedna nemocná a stará, druhá starší s cukrovkou, nejmladší má tiež svoje problémy. Za veteriny padli občas celé výplaty… a navyše, nie sú to úplne top vzťahy.
Takže som sa jej rozhodla nájsť domov. Našla som o dva dni. Vyzerajú milo, starostlivo, tešia sa z nej, aj keď šla do menšieho bytíka – každý nejak začínal. I ja. Súhlasili so zmluvou, poplatkom, proste z tohto mám dobrý pocit, racionálne.
Ale srdcom, do poslednej chvíle som ju nechcela dať. Stále som cítila akoby sa vrátil on. A chcel byť so mnou tentokrát od mačiatka, dlhšie. A ja som bola nútená, s ohľadom na moje micky, financie, čas (mením prácu a nebudem toľko doma)… si ju nenechať a nechať ísť.
A teraz som smutná. Milujem zvieratá, mačky sú môj život. Priateľ mi už pár krát povedal, že nepozná obdivuhodnejšieho človeka, než som ja. Že viem pre ne urobiť maximum a sú súčasť môjho života.
No nič, ak ste si to prečítali až do konca, ďakujem. Možno som len blbec, čo až moc miluje zvieratá…:)