Ako som Ťa stretla
- O životě
- Skaiqy
- 04.06.14
- načítám...
- Sledovat eMimino.cz
V predošlom denníku som písala o tom ako môj život začal po ranách ktoré mi uštedril... Tu je pokračovanie toho ako to ide do dnešného dňa.
Rany, ktoré som si za posledné dva roky užila, boli výbornou lekciou do života. Opustil ma priateľ, prišla o kamarátku kvôli rakovine, prišla som o prácu, podrazila ma druhá kamarátka. Jediné čo ma v danom momente držalo nad vodou, bola moja maminka, sestra a tatino. Pre nich tu bol dôvod žiť… Ale nebudeme zachádzať do úplných detailov čo poviete? 
Nuž teda… Po rozchode, ktorý som nechcela a predsa prebehol, som oznámila mamke, že sa vraciam tam, kde mi bolo najlepšie - do ČR. Vedela, že moje srdce ma ťahá stále do Brna, tam kde mám priateľov, čo mi sú a boli ako druhá rodina.
Moje rozhodnutie ale časom stálo na vážkach. Mamka trpí artritídou a keď som ju niekoľkokrát videla ako trpí bolesťou, tak som uvažovala nad tým, či nie som sebec a či opäť neutekám z boja a nenechávam ju tam samú. Moju nerozhodnosť rozsekla ale maminka slovami: „Ty vieš, že vás obe so sestrou milujem najviac na svete, ale nemôžem vás celý život držať pri sebe. Máte svoje životy. Choď, ja to zvládnem. Ak sa ti naskytne práca v Brne, bude to znamenie, že tam máš zostať.“
Na tieto slová nikdy nezabudnem…
Začalo balenie - človek by neveril koľko sprostostí si nakúpi. Verte či nie, ale balila som sa celý týždeň. 
Prekladať, preskladať, poukladať. No moje nervy.. Myslíte, že sa mi podarilo to všetko zbaliť? Do kufra čo mal vážiť max 20 kilo ani náhodou. Takže som dosť obmedzila svoju batožinu a huráááá môžeme vyraziť naspäť do Brna… Maminka ma odviezla na letisko a ja, človek odmala viazaný na rodičovskú náruč, som opäť nechávala moju mamku samú. Ale vždy to brala úplne normálne. Ako keby som odchádzala len na pár dní na tábor.
„Prečo plačeš..?“, spýtala sa ma.
„Pripadám si ako sebec, že ťa tu nechávam s tou hnusnou artritídou samu. Mám pocit, že som ťa len využila, keď bolo najhoršie a teraz, keď som už ako tak v poriadku, tak znova utekám.“
Mamka ma hneď vrátila naspäť do reality: „To nie je pravda, viem, že to takto má byť. Šťastná budeš len tam.“
Posilnilo ma to. Rozlúčila som sa, nastúpila do lietadla a z Írska sa zrazu stala iba zelená bodka.
Ubytovala som sa u svojej kamarátky. Keďže som potrebovala peniaze na prežitie a nechcela som siahať do zásob, tak som sa zamestnala v reštaurácii, kde som sem-tam predtým vypomáhala. Ale viete si to predstaviť. Za dva roky, čo som tam nebola, sa kolektív pomenil. Prijatie bolo vlažné, jedine šéf bol rád, že ma vidí. Začala som makať, ale celé dni na reštaurácii mi nedávali veľa možností na zoznámenie. A keď sme už náhodou vyrazili von, tak to bolo medzi 18-ročné deti, ktoré sa opierajú o pult v polohe Superman. No, nič pre mňa evidentne.
Čas plynul a ja som sa začala stretávať s našim „meníčkárom“. Zo začiatku o nič nešlo. Sem tam kafčo, koláčik, kino, prechádzky, občasné objatie. Z predchádzajúcich skúseností som ale zostala dosť opatrná, čo bolo vlastne jedine dobre. Nepočítala som s tým, že by sme HNEĎ A OKAMŽITE skočili do vzťahu, ale neustále narážky a náznaky ma už prestali po pár týždňoch baviť. Nech sa teda vyjadrí, čo vlastne chce! Nič sa nedialo, tak som od tohto „kamarátskeho“ vzťahu upustila.
Netuším, či som mu ublížila. Nemala som to v úmysle, ale ofúkol sa ako malý chlapec ktorému ste zobrali traktor na hranie. Nuž, nie som handrová bábika. 
Na istý čas som si dala pokoj od všetkých chlapov a venovala sa sama sebe. Chodila som cvičiť, plávať, na jógu, do solária. Bola som šťastná. Na meníčkach som musela vyzerať ako chodiaca bomba plná dobrej energie pripravená explodovať. Úsmevy som mohla len rozdávať, zákazníci boli hrozne happy.:D
Medzitým som si po večeroch stále posielala CVčka, aby som chytila nejakú zaujímavú prácu. Hospodu síce milujem, ale nemôžem tam pracovať večne. To proste nejde.
Jedného krásneho dňa som si tak obsluhovala na meníčka a v tom sa zjavila pre mňa nová skupinka ľudí. Rutina - prišla som k stolu a svojím „Modrý deň“ ich zdravím. Samozrejme nikto nechápe prečo práve modrý deň. Tak hovorím: „Modrá je dobrá, nie?“ Skupinka sa na mňa usmiala a hlásila výber. „Moment, môžete ešte počkať na kolegu? Za chvíľku príde, šiel si iba umyť ruky.“ Jasné, nie je problém.
Ani som to nedopovedala a už si sadal za stôl. Môj budúci manžel. Kto by to kedy tušil, všakže. Tiež mu poprajem MODRÝ DEŇ a tiež sa na mňa díva ako na trubelku Stojím tam s prepisovačkou a blokom a čakám, kým si vyberie. A je to tu: „Môžem Vás poprosiť o láskavosť?“
„No skúste to “.
„Myslíte, že by šlo dať pol na pol hranolky a ryžu?“
„Jasné, to nebude problém!“ Odchádzam a usmievavá si v rytme pesničky cupitám a hopsám do kuchyne odniesť objednávku.
Toto sa opakovane dialo asi tak mesiac. Vymenili sme si sem tam pár slov, jeho šéfka (neskutočne milá pani) sa so mnou vždy rada rozprávala, vtipkovala. Na čo naviazali aj jej kolegovia. Akurát on… Tváril sa vždy tak hanblivo, maximálne zdvihol ten svoj psí kukuč a požiadal o ďalšiu prosbu. Samozrejme ja so svojou povahou som na to hneď nadviazala, že sa ma hanbiť nemusí, že nehryziem.
Ľady sa ale pomaličky lámali. Začali sme pri stole zakaždým viesť kratučké rozhovory - kde som bola, čo som robila a prečo som sa vrátila z Írska. Na moje prekvapenie, bol časom normálne komunikatívny.
Jedno pondelkové popoludnie, už pekne po obede, sedela moja obľúbená skupinka pri stole a jeho kolega mi hovorí: „Slečna, ja viem, že máte asi veľa nápadníkov (HA HA HAAAA, dobrý vtip teda, pobavil ma!), ale pozrite sa na kolegu, páčite sa mu. On je taký zlatý chlapec, milý, pozorný, galantný.. Prečo s ním neisť na kávu?“
Moja odpoveď zdravo-sebavedomej ženy bola: „Pane, ale veď kolega má pusu, tak sa ma môže opýtať aj sám. Nemusíte hovoriť za neho, veď nie je nesvojprávny.“ Samozrejme všetko bolo hovorené v rámci slušnosti. On nepovedal ani slovo, jediné, na čo sme sa odhodlali, bola debata o New Yorku a že by som tam rada šla. To sa ukázal ako cestovateľ a že teda keď nie je problém, tak môžeme poskladať skupinku a odletieť… FTIPÁLEK MUJ.
A JE TO TU. TELEFONÁT! V piatok o jednej ma kontaktoval môj budúci zamestnávateľ, či mám záujem o prácu a ak áno, tak kedy môžem prísť podpísať zmluvu. Nadšene som odpovedala, že samozrejme mám záujem a „upísať“ sa môžem prísť kedykoľvek. Zložila som telefón a prepadla ma panika. Ako to len poviem šéfovi? Zozbierala som posledné kúsky odvahy a na rovinu som mu povedala, že mám ponuku na prácu svojich snov a že som ju prijala. Nič lepšie sa mi stať nemohlo! Zobral to úplne v pohode. Pogratuloval mi k novej práci a ja som skákala meter osemdesiat, že sa všetko obracia na dobré.
Prišiel víkend, taký ten nudný, poznáte to… Prečkala som teda do pondelka a s každým som sa patrične rozlúčila, keďže za týždeň začínam v novej práci. A prišlo aj na môj obľúbený stôl. Oznámila som, že odchádzam a že mi bolo veľkou cťou ich obsluhovať. Že som tu v stredu posledný deň a potom mám voľno. Moje trošku sebecké vnútro mi pošteklila otázka: „A kto sa tu na nás bude stále usmievať, kolegyne sú také… no neusmievavé?“ Tak som odpovedala, že nemajú len svoj deň, že aj čašník je proste len človek…
Nastal deň oficiálneho lúčenia. Všetkým svojim kolegynkám som poďakovala za spoluprácu, šéfovi za pomoc v núdzi. Zbalila som si veci a išla na poštu zaplatiť zloženky. Cestou na zastávku na mňa ktosi máva a kričí: „Slečna nejdete pozdraviť kolegu? Rozlúčiť sa s ním?“. Išla som. Veď nemám čo stratiť, nie? Po tom ako ma uvidel, zostal prekvapený stáť. Prehodili sme pár slov, pri tej príležitosti sme si vymenili Facebook a už to bolo.
Nebudem to tu siahodlho opisovať. Ešte v ten deň mi napísal. Konverzácia vydržala až do pol jednej v noci, kde už zahlásil, že musí ísť spať. Ráno ma hneď čakala príjemná správa a pozvanie na kávu. Dala som na svoj vnútorný pocit a súhlasila som.
Verte či nie, ale na káve sme sa rozprávali, ako keby sme sa poznali celé roky. Bez prerušenia, bez ostychu. Čas ale utekal dosť rýchlo a museli sme sa rozlúčiť. Odprevadil ma na šalinu, dorazila som domov a zaznelo to známe PIIP PIIIP. Správa: „Dnes to bolo veľmi fajn, ďakujem za pekný večer.“ Vymenili sme si pár riadkov a zaspala som s fakt dobrým pocitom.
Prišiel víkend a s ním aj otázka, čo podniknem, aby som sa nenudila. On bol bohužiaľ mimo Brno. Takže žiadne veľké plány sa nekonali. Ospravedlnil sa, že je mimo mesto, ale že sa môžeme stretnúť v pondelok po práci a poviem mu aké boli prvé dni v novej práci. Víkend ako každý ubehol ako voda, welcome day v novej práci bol úplne super. Až tak super, že som na neho na chvíľočku zabudla. Pripomenul sa mi správou, že dneska počíta s kafíčkom tam a tam o toľkej a toľkej. Super! Vyzerám ako idiot, ale keď nejde o život, nejde o nič, no nie? S týmto pocitom som vyrazila po práci na určené miesto. Prebiehalo to ako vždy. Rozprávanie, debaty, smiech, vtípky.. Cítila som sa úžasne. Že sa nemusím na nič hrať, môžem byť sama sebou. Nádherný pocit.
V jednom momente mi zavolal bývalý šéf z reštaurácie, že upratujú a že tam mám ešte nejaké veci a že kedy si ich môžem ísť zobrať. Keďže som bola v meste, tak mi nerobilo problém sadnúť na šalinu a ísť. Na moje prekvapenie, chcel ísť so mnou. Čo bolo fajn, lebo som sa s ním skutočne dobre cítila. V reštaurácii som teda pozbierala svoje dve tričká a s pocitom, že sa mi ešte nechce domov som si sadla a dala kofolu. Smejte sa či nie, ale celú dobu sme „nacvičovali“ SPOK pozdrav. Ani za ten svet mu to nešlo. Hehe, nevadíííí. Naučíme časom.
Zaplatila som a chcela ísť domov. Opäť ma odprevadil na zastávku. Stáli sme vedľa seba tak blízko, že inak to snáď dopadnúť ani nemohlo. V tme sa jemne naklonil, pozrel sa mi do očí a pobozkal ma. Opätovala som. Pripadala som si ako 15tka čo prvýkrát dostane pusu. Priznávam sa, že v ukončovaní takýchto situácií nemám veľké skúsenosti, tak som ako trdlo zadrela „Hmm. Myslím, že to asi nemohlo inak dopadnúť.“ Keďže viem, čo mi už pár dní šrotovalo v hlave. Prekvapenie z jeho strany síce neprišlo, ale do dneska si z toho robí srandu a štengruje ma.
Od tohto dňa som tá najšťastnejšia osoba - on ma robí neskutočne šťastnou. To ako sa ráno prebudím v jeho náručí, zaspávam s jeho rukou okolo seba, ako ma pohladí po tvári a povie „Lásko, milujem Ťa, si moje všetko“. Štýl, akým ma dokáže vytočiť a znova ma dostať naspäť do nálad, ako sa o mňa stará, utiera mi slzy. To všetko ma robí neskutočne šťastnou. Je to, čo som celý život hľadala.
Môj príbeh sa vám môže zdať patetický, prehnane dojemný až úplne obyčajný. Ale v skutočnosti, v dnešnej dobe som rada, že sa ešte nájde muž, ktorý dokáže byť gentleman a zároveň sa za vás bude aj biť, ak to bude treba.
Prajem každej žene, aby našla také šťastie ako ja. Pokračovanie snáď zanedlho, keď sa zadarí prcek (ako mne sa páči to slovo prcek hehe ).
Přečtěte si také
Tátovu novou přítelkyni jsem chtěla přijmout. Pak promluvil můj čtrnáctiletý syn
- Anonymní
- 29.10.26
- 3029
„Mami, to je dědova přítelkyně, nebo tvoje kamarádka?“ zeptal se mě čtrnáctiletý syn u nedělního oběda. Táta se zasmál, jeho nová přítelkyně zrudla a já měla chuť se propadnout. Ne kvůli synovi,...
Máma věřila sestře, že ji chci dát do domova. Pravda byla úplně jiná
- Anonymní
- 29.10.26
- 1199
Na máminy šedesáté sedmé narozeniny jsem se dozvěděla, že jsem v naší rodině za tu nejhorší dceru. Dort objednala sestra, dárky nakoupila sestra a u stolu se probíralo, jak je skvělé, že se o mámu...
Usnula jsem vyčerpáním na gauči. Děti mezitím málem podpálily dům
- Anonymní
- 29.10.26
- 684
Když jste v takovém stadiu vyčerpání, kdy byste usnuli i vestoje opření o opěradlo tramvaje, mozek vám prostě vypoví službu. Jenže mně vypověděl ve chvíli, kdy jsem to nejméně potřebovala. Málem mě...
Manžel neumí platit online. Všechny účty platím já. Jeho lenost mě ničí
- Anonymní
- 29.10.26
- 715
V dnešní době, kdy si díky pár kliknutím objednáte nákup až do domu, zaplatíte letenky nebo vyřídíte úřady, žije můj manžel v pravěku. Má sice v kapse chytrý telefon (který moc neumí používat), ale...
Myslela jsem, že mě tchán obdivuje. Pak jsem zjistila, co řeší s mým mužem
- Anonymní
- 29.10.26
- 3511
Když tchán potřetí během nedělního oběda prohlásil, že takovou svíčkovou neměl ani v restauraci, skoro jsem se začala červenat. Jenže o pár dní později mi manžel mezi řečí prozradil, co mu jeho...
Byl jsem zamilovaný do její kamarádky. Pak přišel první máj a všechno bylo jinak
- Anonymní
- 28.10.26
- 1814
Měl jsem v tom naprosto jasno. Byl jsem zamilovaný do Ivety a věřil, že právě ona bude mou první velkou láskou. Na prvního máje jsem jí připravil romantickou schůzku pod rozkvetlou třešní. Jenže...
Sestra chtěla dát sousedům lekci. Kvůli její pomstě skončilo dítě v nemocnici
- Anonymní
- 28.10.26
- 1626
Moje sestra už nemohla vystát hlučné sousedy. Vadil jí pláč jejich miminka, nepořádek na chodbě i věčné hádky. Snažila jsem se jí domluvit, jenže jednoho rána jí došla trpělivost. Rozhodla se...
10 let jsem čekala na návrat syna. Pak přijel s manželkou a všechno bylo jinak
- Anonymní
- 28.10.26
- 3805
Deset let jsem čekala, až se syn vrátí ze zahraničí. Když konečně přijel s manželkou, těšila jsem se, že náš dům zase ožije. Jenže Klára si během pár dní získala manžela, psa i kocoura. A já si...
V Turecku jsem se ztratila na obřím bazaru. Manžela jsem našla až po setmění
- Anonymní
- 28.10.26
- 3006
Na romantický výlet do Turecka jsme se s manželem těšili několik měsíců. Děti tentokrát zůstaly u babičky a my si konečně mohli užít pár dní bez starostí. Jenže hned druhý den se naše dovolená...
Koupili jsme vysněný dům. Sousedé nám začali dělat ze života peklo
- Anonymní
- 28.10.26
- 1723
Mysleli jsme si, že budeme mít klid, grilovat s přáteli a užívat si soukromí. Jenže sousedé odnaproti se s námi rozhodli za každou cenu soutěžit. Ať jsme udělali cokoli, museli nás trumfnout. Brzy...
A at se vam ten prcek zadari 
