Naša Kristínka

Priateľovi som to hneď nepovedala, nebol totiž doma a chcela som mu to oznámiť osobne Keď prišiel na druhý deň, a ukázala som mu test, povedal že to nejak tušil Tešili sme sa spolu a celej rodine sme to naraz oznámili až na Vianoce, keď som bola v 14. týždni. Samozrejme mali všetci radosť a som im vďačná za to, že som zo žiadnej strany nemusela počúvať reči typu „veď si na to ešte mladá“, „mala si si najskôr spraviť VŠ“ atď. Od malička som totiž vedela, že deti budem mať dosť skoro a hneď, ako to bude možné 

Celé tehotenstvo bolo priam ukážkové. Žiadne bolesti pŕs, ani iných častí tela, žiadne zvracanie, omdlievanie alebo extrémne nálady, len občasné pálenie záhy a ku koncu tehotenstva sa pridali opuchy nôh. Tie mi napuchli tak, že som sotva vedela chodiť . V polovici tehotenstva nám doktori oznámili, že to bude dievčatko (akoby som to nevedela už od začiatku) Vždy som si hlavne ako malá predstavovala, že keď budem mať dieťa, bude to určite dievčatko. Netuším prečo, chlapčeka som si pri sebe nedokázala predstaviť, ale tešila by som sa určite rovnako. 

Blížil sa termín pôrodu a nič sa nedialo, skúšala som snáď všetko… no mojej malej pijavičke sa vo mne asi veľmi páčilo (volám ju tak, odkedy kojím) Piaty deň po termíne som mala kontrolu, tak som sa ako vždy sama odviezla do pôrodnice no a už si ma tam nechali. Natáčali mi najprv ozvy a pánu doktorovi sa niečo nepáčilo, vraj jej slabnú ozvy, keď mám sťahy :/ tak sa rozhodli spraviť mi záťažový oxytocínový test a podľa neho by som išla o tri dni na vyvolanie, alebo by sa rozhodli inak. Ani ten test sa im však nepáčil (pritom som mala vždy monitory na 1), tak zahlásili, že idem okamžite na cisársky rez, čo ma trochu vystrašilo, no priateľa ešte viac (medzitým som mu zavolala aby mi priniesol veci, tak už ostal pri mne). Keď sme sa lúčili, vyzeral, že sa rozplače.

Za chvíľu som už bola prezlečená, so zavedeným katétrom (inak najhorší zážitok) a už ma viezli na sál, jediná moja útecha bola tá, že som vedela, že za polhodinu už budem svoju bambulku vidieť Vybrala som si len lokálnu anestéziu (spinal) a tak som bola celý čas pri vedomí, keď zo mňa malú „vysekávali“ Bolo to tak strašne divné, celá tá operácia, že sa to nedá ani popísať Najviac som však hrdá na to, že aj keď som vedela, čo ma čaká, vôbec som sa nebála, bola som len trochu nervózna z toho, že sa tak rýchlo rozhodli konať a kvôli mne volali aj pani primárke domov, tá ihneď prišla (bol sviatok, 5.7.) a išlo sa na vec.

Operácia prebehla bez problémov a rýchlo. O 14:43 som začula ten najkrajší plač na svete a do očí mi vyhŕkli slzy, nedalo sa to zastaviť. Najhoršie bolo to, že som si ich nemohla ani utrieť, aby som sa na ňu lepšie pozrela, pretože som mala priviazané ruky Moja Kristínka sa narodila 48cm dlhá a vážila 3740g a 3.8 mala 4 týždne. V pôrodnici ešte trošku zhodila (na 3400), no ako sme sa rozkojili, rýchlo váhu nabrala naspäť. Po dvoch týždňoch na kontrole mala skoro 3900g, dnes držala hlávku asi minútu vkuse, a od svojich dvoch týždňov mi spinká celú noc, včera od 21:00 do pol 6 rána. Plače úplne minimálne, asi polhodinku za deň dohromady, väčšinou keď ju bolí bruško. Je to taký môj pokladík ♥ Hneď druhý deň po cisárskom som sa snažila zo všetkých síl chodiť, sestričky nechápali Prišla som si pre malú a robila všetko preto, aby som ju mohla mať pri sebe a starať sa o ňu, aj keď ma každý pohyb nepopísateľne bolel.

Najväčšiu depku mi v pôrodnici spôsobovalo kojenie. Nie však preto, že by mi s ním nikto nepomohol. Sestričky boli úžasné a vždy nápomocné. Takže celú Přerovskú pôrodnicu chválim najviac, ako sa dá! Starosti mi ale robila bolesť bradaviek pri a po kojení. Bola som z toho tak nešťastná, že som to už chcela vzdať… rozprávala som sa s jednou sestričkou a už som bola rozhodnutá, že si nechám pichnúť injekciu na zastavenie tvorby mlieka. No na druhý deň mi napadlo, že si skúsim požičať klobúčik na kojenie a pomohlo to Kojilo sa mi perfektne, dokonca ma to začalo baviť a užívala som si to! Ten deň sme sa poriadne rozkojili a pribrali 100 g, sestričky sa smiali, že tam už nemám mlieko, ale smotanu a že mám zásoby pre celú pôrodnicu.

Avšak ešte jeden z dôvodov, prečo píšem tento denníček, je to, že som chcela vysloviť obrovskú vďaku pánu Dr. Zdráhalovi za to, že nás poslal na CS, nebyť tohto jeho rozhodnutia, nemusela tu dnes moja malá byť. Pretože pán doktor nebral na ľahkú váhu to, že malej slabli ozvy a mal pravdu - mala omotanú šnúru okolo krku a to dokonca 2 krát a keby som začala rodiť prirodzene, celkom určite by sa na nej obesila Samozrejme, všetkým sme veľmi pekne ďakovali pri odchode z pôrodnice a pravdepodobnosť, že si toto niekto z dotyčných prečíta, je viac než mizivá, avšak je tu ešte jedna vec, ktorú som chcela cez denníček odkázať všetkým ženám, ktoré, ako som minule čítala, napríklad chcú rodiť doma alebo nechodia na kontroly a nemajú dokonca ani tehotenskú knižku: nerobte to. Žijeme predsa v 21. storočí, tak ľahko sa dá predísť nejakej tragédii, tak načo zbytočne riskovať? Ten malý zázrak, čo v sebe každá tehotná žena nosí, predsa stojí za to, aby ste zabojovali, napríklad so svojou traumou navštíviť gynekológa a pod. No nie?

Najviac sa mi páčili posledné dva dni v pôrodnici. Mala som totiž to šťastie, že som bola od druhého dňa na nadštandarde a poslednú noc pred odchodom tam so mnou spal priateľ Objednali sme sebe aj sestričkám pizzu a pozreli si tv, potom sa išlo spať. Bolo to super, vôbec nič by som nemenila Pre porovnanie s obyčajnou izbou pre dve ženy - obyčajná izba je síca fajn, akurát o wc a sprchu sa delíte s ďalšími dvomi ženami z vedľajšej izby a nemáte toľko súkromia, ako na nadštandarde. Tam máte aj rýchlovarnú kanvicu, chladničku, veľkú sprchu, dve postele (pre návštevu) a návštevy mi mohli chodiť 24 hodín denne (nikoho som neobmedzovala, keďže som bola sama na izbe). Bolo to perfektné, toľko súkromia… v sprche som bola tak dlho, ako som chcela, ráno a večer som si dala Caro kávu bez kofeínu a mohla som si pobehovať po izbe v spodnom prádle, alebo aj bez neho, pustila som si ventilátor, pretože tam bolo na chcípnutie 

Celkom určite odporúčam tým z vás, ktoré ešte len pôrod čaká, vziať si so sebou do pôrodnice fotku s manželom/priateľom, mne osobne to veľmi pomohlo, aj keď bol priateľ pri nás 2× za deň polhodinu, stále mi neuveriteľne chýbal, občas som si aj poplakala ach, tie hormóny..taká citlivá som nikdy v živote nebola No, bolo to krásne a ubehlo to hrozne rýchlo. Ale dnes viem, aj keď som ešte dva týždne po pôrode hovorila inak, že chcem minimálne štyri deti a je mi jedno, čo si pre to budem musieť vytrpieť! Je krásne byť maminkou, svoju miniatúrnu rodinku milujem! ♥ ♥ ♥