Deníček Matýsků č. 61 - R E P E T E
- Snažení
- Ika
- 17.06.05
- načítám...
- Sledovat eMimino.cz
Ahojte matýskandy, toho času letničky. Denníček sa nám opäť stratil v nedohľadne ... viem, je teplo, dusno, slnko páli a každá z nás by sa najradšej videla niekde pri mori, v krásnych plavkách, dokonale opálená, na mäkučkom lehátku s exotickým nápojom v ruke alebo svoje krásne, štíhle, vyšportované a opálené telo ponárajúce sa do osviežujúcej vody, alebo len tak sedieť pri brehu na piesku a vychutnávať si príjmené pocity vlny behajúce po nohách a vetrík hrajúci sa nám s vlasmi .... (toľko na zasnívanie), avšak ... (teraz späť do reality) žiadnej z nás sa akosi nechce napísať nový denníček. A ten starý sa tak tažko hľadá :( A pritom je čas dovoleniek, takže by bodol nejaký dovolenkový denníček. Hlási sa niekto ? Nikto. Áno, áno, sú aj iné starosti viem, každá z nás má vlastnú domácnosť a kopec práce a hlavne čakáme, kedy sa nám prívalová vlna tehuliek z minulého roka, ktoré len taktak ešte stále držia pokope, rozsype a začnú sa tu kotúľať matýsčatá jedno po druhom.
Včera večer v posteli v hladine alfa ma napadlo, že by nebolo od veci zverejniť znova denníček od Baboo. Je mi stále ľúto, že som vtedy tak rýchlo „prebila"
A bol tak krásne napísaný a niektoré sa ani nestihli vyjadriť k téme. A ja sama by som si ho chcela ešte raz prečítať. No a dnes ráno sme cestou do práce zastavili na pošte a pred poštou Vám stál chlapík, vek ťažko odhadnúť, približne 40 ročný, ľudská troska, alkoholik, možno bol aj bezdomovec, neviem, ale bol na neho žalostný pohľad. A môj muž mi hovorí: „pozri, aký chudák. A pritom aj on bol kedysi dieťa, tak ako aj my, aj on bol bábätko, ktoré jeho mama ľúbila a čo sa s ním stalo …" A to ma utvrdilo, že urobím jednu vec, a to že znova zverejním denníček od Baboo. Bolo to proste znamenie.
. Preto dievčatká ešte raz čítajme.
Baboo píše:
Už dávnejšie nosím v hlave myšlienku na tento denníček. Spočiatku to bol iba nápad, že chcem nejaký napísať a práve teraz sa k tomu pridal aj pocit, o čom by to malo byť.
Na tieto stránky som sa dostala v čase, ked vo mne (konečne?) v 29rokoch dozrel pocit, že túžim mať miminko. Prišlo to pomaly a postupne, ale tak nejak samé od seba, až sa nám to - mne aj môjmu polovičkovi - zrazu zdá ta najprirodzenejšia vec na svete. Nechcem tu písať o snažilkovstve a snažení a o pocitoch (zatiaľ) neúspechu, celé toto - a snáď aj to, že sme obaja tento rok šťastne prekročili 30tku - ma však priviedlo k zamysleniu sa o vzťahu MY A RODIČIA.
Väčšina z nás je nás tu takých, ktoré sa snažia mať dieťa, práve ho čakajú, alebo už ho majú- malé či väčšie, ale stále bezmocné a absolútne na nás odkázané. Zároveň s tým sa ale uzatvára nádhera života - veď aj my sme stále deti, aj keď už nie malé a závislé, ale sme a vždy budeme deti svojich rodičov. Keď som tento rok oslavovala svoje narodeniny, snáď prvý krát som sa na to pozrela úplne inými očami, vrátila sa všetky tie roky úplne na začiatok a videla som … áno, videla som moju mladú maminku, ako čaká svoje bábätko-mňa. Skúsila som si predstaviť, ako to asi videla a cítila a prežívala ona … Samozrejme, všetko bolo iné, písal sa rok 1975, pred Vianocami sa pred zelovocom stálo na hnusné zelené kubánske pomaranče max. 2kg na osobu a čerstvý chlieb nám známa odkladala „pod pultom“, pretože keď naši išli z práce domov (mimochodom v čase, keď ja - ich dcéra dnes niekedy chodím z obeda
, v našej dedinskej Jednote už boli iba vymetené pulty …
… Inak jej pocity ale boli podľa mňa rovnaké. Mladá tehotná žena, potom už zrazu s bábätkom v náručí …
(v tom čase bez UTZ bolo narodenie dieťaťa chvíľa plná prekvapení
a keďže „Maroškovi“ akosi zabudol narásť jediný ľudský orgán, ktorý nie je k dokonalosti nevyhnutný - práve naopak
- je zo mňa dievčatko
).
mimochodom, keďže naši s týmto nečakaným „výsledkom“ akosi nerátali, dlho som bola bez mena a potom ma 2× premenovávali
)
… skrátka, myslím, že sa cítila rovnako, ako dnešné žienky, tehulky, maminky. A pre nás-svoje deti, chcela presne to isté, čo si prajeme pre naše deti my. Presnidávku si síce musela vyrábať sama, na záhrade veselo viali vo vetre zástupy látkových plienok, slovo detský kočík vyjadrovalo 4 veľké tenké gumové kolesá a neforemnú vaňu s búdou typu kraksňa, detstvo som prežila v roztrhaných teplákoch a s modrinami z našich úžasných „detských hier“ - niekdy priam krutých typu „indiánske mučenie“, pila obyčajnú vodu z vodovodu, ale … ale bolo mi nádherne a lásky, lásky som dostala toľko, že mi ju možno niektoré deti dnešnej uponáhľanej doby a rodičov môžu závidieť.
Nebudem sa rozpisovať o časoch, keď som rástla a dospievala a absolvovala jednotlivé školy (proste - ej, dobre mi bolo!
, prejdem rovno do doby, keď som zrazu skončila štúdiá a stala sa úplne samostatnou a „zárobkovo činnou“ osobou (áno, kua, naozaj to znamená že musím chodiť do práce!!!
. Tu niekde myslím najvýraznejšie začal postupný prerod našich rodičovsko-detských a deťo-rodičovských vzťahov a väzieb. Osamostatnila som sa a zrazu bolo všetko iné. Už som k nim nemusela ísť - už som k nim ísť chcela, už som sa nemusela pýtať, či môžem - už som
oznamovala, už som stále častejšie nebola ja tá, čo si pýta radu alebo potrebuje pomoc - som to ja, kto ju teraz dáva (snaží sa dávať) im.
Veľa vecí som pochopila a veľa vecí vidím inak. Teraz lepšie chápem ich strach, ktorý
o mňa mali, vidím inak niektoré ich zákazy, ktoré som im vtedy zazlievala, uvedomujem si, aká bola vtedy doba, čo všetko pre nás urobili a ako sa veľa krát obetovali. Už nie som to bezstarostné dieťa, ktoré všetko bralo ako samozrejmosť. Vždy som ich ľúbila, aj v čase, keď som si s nimi podľa môjho názoru a dospievajúceho pohľadu „nie vždy rozumela“, ale
teraz je moja láska očistená od nepochopenia určitých vecí a súvislostí a ľúbim ich
(ak to ešte vôbec ide) snáď ešte viacej každým dňom. Ja - ich dieťa teraz prežívam to, čo kedysi prežívali oni. Bojím sa o nich, chcela by som byť pri nich, chcela by som ich ochrániť od všetkého zlého tohto sveta a uvedomujem si svoju bezmocnosť v tomto smere, a zároveň - tieto pocity ma čakajú aj smerom k mojim deťom - pripravujem sa na materstvo, túžim po vlastnom dieťati a zároveň s rôznymi obavami rozmýšľam, aké to v skutočnosti bude a či to zvádnem … Teraz už viem, že aj keď moji rodičia neboli vždy ideálni a urobili množstvo chýb, tieto alebo podobné chyby teraz čakajú aj na mňa ako rodiča a mnohým sa určite nevyhnem, viem, že aj oni boli rovnako zmätení a v mnohých veciach „tápali“ - snažili sa však a podarilo sa im dať mi krásne detstvo, dobrý základ do života a hlavne nesmiernu lásku. Za to im veľmi ďakujem.
A teraz, teraz je to už na mne. Užívam si krásny vzťah, ktorý s nimi teraz mám, a snažím sa, aby som im to aspoň trocha všetko „vrátila“. A v duchu veľmi dúfam, že raz (a čoskoro) budem dobrá mama a môj polovičko bude dobrý ocinko, že budem taká dobrá, ako boli naši rodičia a ........
a trochu neskromne dúfam, že raz, za mnoho mnoho rokov sa mojim deťom otvoria oči tak, ako sa otvorili mne, a pochopia, akí sme boli, ako sme sa báli, ako sme sa snažili a čo sme cítili, prečo sme niektoré veci urobili tak, ako sme ich urobili, ako veľmi sme to všetko prežívali, akí sme boli mladí a neskúsení, zmätení a stratení a zároveň tak „veľkí“ a dospelí a zodpovední, - rodičia svojim deťom a zároveň stále deti svojich rodičov.
Prajem nám všetkým, nech už sme v akejkoľvek „fáze“ tohto životného kolobehu, či predsnažilky, snažilky, tehulky alebo maminky menších či väčších detí, aby sme - my ako deti a od našich detí raz v budúcnosti - pochopili a boli pochopené a ľúbili a boli milované.
Baboo
ps: a co vy? aké bolo vaše detstvo, výchova, vzťahy s rodičmi? akými zmenami prešli a aké sú teraz? za čo ste rodičom vďačné a čo im možno zazlievate? a aké ste alebo budete vy na svoje deti ?
a chceli by ste byť rodičmi takých detí, ako ste vy samé ? há ?
))) "
Přečtěte si také
„Nejste na dovolené, slečno.“ Z ordinace gynekologa jsem odcházela se slzami
- Anonymní
- 16.07.26
- 48
Byla to obyčejná preventivní prohlídka. Aspoň jsem si to myslela, když jsem ráno odcházela z domu. Je mi třiatřicet a ke gynekologovi chodím pravidelně. Nikdy to není příjemné, ale beru to jako...
Manžel mě opustil, když jsem onemocněla. Prý už vedle mě nedokázal žít
- Anonymní
- 16.07.26
- 56
Nikdy by mě nenapadlo, že jednou budu přemýšlet nad tím, jestli mě opustila nemoc, nebo manžel. Možná obojí přišlo ve stejnou dobu. A také bych nevěřila, kolik toho člověk unese, když musí.
Pronesla jsem větu, kterou jako rodič na cestách nesnáším
- Anonymní
- 16.07.26
- 102
Po deseti letech jsme s manželem vyrazili na pořádnou horskou túru jen ve dvou. Těšila jsem se na ticho, klid a čas bez neustálých dětských otázek. Nakonec jsem ale byla právě já ta, kdo položil tu...
„A ty jsi pořád sama?“ Otázka, která mě dokáže vytočit k nepříčetnosti
- Anonymní
- 15.07.26
- 1871
Potřebuji se z toho alespoň vypsat. Asi nebudu jediná, kdo něco podobného prožívá. Na jednu stranu vím, že to lidé většinou nemyslí zle. Jenže je to opravdu nepříjemné. Kamarádka mi kdysi...
Stačila vteřina a dcera letěla z trampolíny. Už na ni své děti nepustím
- Anonymní
- 15.07.26
- 1111
Jedna obyčejná zastávka během rodinného cyklovýletu. Jenže pár minut na dětské trampolíně stačilo k tomu, aby se idylický den proměnil téměř v horor. Znovu jsem si uvědomila, proč mám z některých...
Myslela jsem si, že randím s lékařem. Pravdu jsem zjistila až po třech měsících
- Anonymní
- 15.07.26
- 1988
Ve svých sedmačtyřiceti jsem si řekla, že už nechci každý večer koukat jen na seriály a hádat se s ovladačem. Děti byly dospělé, kamarádky měly své životy a já po rozvodu začínala mít pocit, že...
Kvůli dovolené jsme se málem rozešli. Chtěl rybařit v Norsku, já ležet v Řecku
- Anonymní
- 15.07.26
- 819
Když mě Filip požádal o ruku, byla jsem přesvědčená, že už nás nic nerozdělí. Vždyť jsme spolu zvládli rekonstrukci bytu, výběr sedačky i návštěvy jeho maminky. Jenže pak přišlo plánování svatební...
Do Arménie s miminkem a tříleťákem: Low-cost, sbalení do batohu a noční let
- Amsetka
- 15.07.26
- 489
Arménie, lowcost a dvě děti. Jsme blázni?
Nechal mě samotnou s dětmi a bez peněz. Netušil, že mi tím změní život k lepšímu
- Anonymní
- 14.07.26
- 22130
Nikdy jsem si nemyslela, že budu ve třiceti sama se dvěma malými dětmi, prázdným účtem a strachem z každé další složenky. Přesně tak ale vypadal můj život poté, co od nás odešel manžel.
Chtěla jsem být konečně hubená. Místo obdivu jsem skončila na psychiatrii
- Anonymní
- 14.07.26
- 2684
Když se dnes dívám na své fotografie z dětství, nechápu, proč jsem se tehdy považovala za tlustou. Nebyla jsem. Jen jsem měla širší boky, silnější stehna a byla jsem jiná než většina holek ve...