Naša cesta za šťastím bola dlhá. Teda pre mňa je dlhá...... Veľmi dlhá. A náročná…
Skoro tri roky a stále sme nevyhrali. Ešte stále zápasíme a vôbec netušíme ako dlho ešte.
Ja viem, viem, že dva roky nič nie je oproti tým ženám, ktoré čakajú 5, 6, 10 rokov. Súcitím s takými ženami. Súcitím, ale obdivujem ich! Neviem si predstaviť, že budem tak dlho čakať. A ani si to nepredstavujem. Každý pol rok (neviem s kade) naberiem akúsi dávku odvahy a verím, že teraz už to bude ono. A ono stále nič. No ale začnem pekne po poriadku.
Písal sa január 2008 a (vtedy ešte len) priateľ ma zaskočil otázkou či chcem ešte brať antikoncepciu. Ako dlho som čakala na túto otázku? A ako veľmi ma zaskočila? Bola som ale šťastím bez seba. Konečne som sa dočkala. Konečne budem mať moje najväčšie šťastie. Konečne sa mi splní môj sen…
Tak sme si vo februári 2008 prvý mesiac „užívali“ bez antikoncepcie. Neviem prečo, ale čakala som, že „to“ tu bude hneď. Veď v tom čase som nemala ani len tušenia, že existujú ženy, ktoré majú problémy mať bábätko. Netušila som čo je to IUI, IVF a podobné veci. Netušila som ani len to, že také niečo vôbec je.
Strašne som plakala keď som si ešte v ten mesiac robila test a nič. Ja viem, bola som hlúpa, ale plná chcenia a túžby mať svoje malé bábätko a dať mu všetku lásku, ktorú doma máme.
Keďže naše rozhodnutie bolo pevné tak sme sa po 8 rokoch rozhodli spečatiť našu lásku svadbou. Termín sme si vybrali 08.08.2008. Krásny. Po 8 rokoch mať svadbu 08.08.2008 
! Veľmi som dúfala, že ten deň prežijem s bábätkom pod srdiečkom.
Môj sen sa mi skoro splnil. Po (vtedy pre mňa ) neskutočnom čakaní som 30.05.2008 pocítila strašné pálenie záhy. Nechápala som tomu. Myslela som si, že to mám z hrachu, ktorý som v ten deň jedla. Po troch dňoch mi kamarátka vravela, že toto mala ona ako prvý úkaz tehotenstva. Ja som sa len zasmiala, že ja určite tehotná nie som . 03.06.2008 som večer o 17.hodine ostala tak strašne unavená, že som sa nevedela dočkať 22. hodiny kedy skončím v práci. O 22.30 som odchádzala domov taká zničená ako keby som celý deň behala maratón. Na ďalší deň pri večernom sprchovaní som zistila, že ma neskutočne bolia prsia. Vtedy som už vedela, že môj sen sa začína napĺňať. Bola som si istá! 05.06. a 06.06. som mala mať dve nočné po sebe, ale kvôli semináru, ktorý som mala na starosti a nemala som ho kedy urobiť, som si tú druhú nočnú vymenila za inú zmenu, s tým, že po tej jednej nočnej sa prespím dve hodinky a seminár zvládnem. Ešte 05.06. som si kúpila šaty na svadbu mojej sestry. (Pekne sme sa trafili. Obe naraz sme vyrukovali so svadbou . I keď nie v rovnaký mesiac, ale tešili sme sa veľmi!) Po ceste z obchodu domov hovorím môjmu nastávajúcemu: „ Zlatinko? Ja ten menzes zajtra nedostanem!“ )mala som ho dostať akurát)„Ako vieš?“ spýtal sa ma. „Proste viem, cítim to!“
Tak sme sa po 5 minútovom váhaní rozhodli, že miesto do garáže ideme do lekárne .
Prišli sme domov a plný očakávania sme sa „na to“ vrhli a ja som ocikala tú malú zázračnú tyčinku. No nič. V stanovenom limite sa tam na nás vyškierala len /… Nevadilo mi to, lebo som vedela, že ten drobec vo mne jednoducho je . Povedala som polovičke nech to vyhodí a zajtra kúpime lepší a citlivejší testík. No on to nevyhodil a čakal. Asi po 20 minútach za mnou prišiel a povedal, mi že som tehula . No ja som to už vedela! Na ďalší deň som volala svojmu lekárovi, že som tehotná a kedy môžem prísť. Do dohovore sme sa dohodli na návšteve na 01.07. 2008 aby sme už niečo videli.
A veru sme videli! Bol to ten najkrajší pohľad na svete!!! Podľa dátumu poslednej menštruácie sme mali byť v 8tt ale podľa ultrazvuku to vyzeralo tak na 6tt. Nevadilo mi to, hlavne, že som videla malinké krásne srdiečko. Bože to bol pocit. Tá pýcha vo mne, tá radosť! V živote som sa necítila šťastnejšia ako v ten moment. (O to krajšie bolo to, že aj moje sestra bola tehotná. Bola o mesiac vpredu. Veľmi sme sa tešili. Mesiac po sebe svadby, mesiac po sebe deti.. )
Dohodli sme sa na ďalšej návšteve. Tá mala byť 01.08.2008. Týždeň pred našou svadbou. Strašne som sa tešila a už v ten deň som sa nevedela dočkať dňa 01.08. Tehotenstvo som si doslova užívala. Bolo mi síce zle celé dni (neviem kto vymyslel názov ranné nevoľnosti ), pálenie záhy som mala také neskutočne silné, ale ja som to všetko znášala so šťastím! Tešila som sa tomu, že mi je zle. Priam som na to bola hrdá! Tak strašne som sa tešila na 01.08. S lekárom sme sa dohodli, že na ten ultrazvuk pôjdeme aj s „tatinom“ spolu.
Lenže matka príroda rozhodla inak…
Neviem presne aký bol dátum, myslím, že to bolo 06.07.2008 a ja som mala ďalší z mojich seminárov. Tesne pred začatím som šla ešte rýchlo na WC. Vrátila som sa s očami plnými strachu a neistoty. Náš „tatino“ bol so mnou keďže mi robil technika a tak sme hneď po telefonáte s mojím lekárom sadli do auta a vyštartovali. (Na tom WC som si na nohavičkám našla krv, a strašne ma to vyľakalo). Lekár mi urobil sono a so slovami, všetko je v poriadku nás poslal späť do práce. Žiadny kľudový režim, žiadne poučenie, nič.. Jediné čo mi dal boli lieky na udržanie a ja spokojná som teda šla späť na seminár. No v práci som si radšej vybavila menej fyzicky náročnú prácu. Verila som môjmu lekárovi. Chodila som ku nemu od svojich 12 rokov. Chodila ku nemu ešte aj moja babka aj mamina. Pracoval v jednom z najlepších zariadení. Nemala som dôvod neveriť mu. Vtedy ma ani len nenapadlo, že mi mohol aspoň krv zobrať . Keby to urobil, vedel by čo sa deje.
Tak sme sa 01.08.2008 plný radosti a očakávania tešili na ultrazvuk. Prišli sme presne na stanovený čas. Asi po hodine sme sa konečne dočkali odpovede čo sa deje, prečo ešte nie sme na rade. Môj lekár tam nebol. Bol na operačnej sále. Ako mi do vtedy nič nebolo, tak zrazu mi prišlo zle.. Zrazu ma premkol strašný pocit, no bála som sa niečo vysloviť nahlas a tak som len ďalej mlčky sedela a čakala čo bude. Po ďalšej skoro hodine prišiel sám pán primár, že on ma vyšetrí. Tak som šla dnu a hovorím mu, že sme sa s mojím dr. Dohodli, že aj polovička sa pôjde pozrieť na UTZ (ultrazvuk). Pán primár ma schladil so slovami, že najprv sa pozri on a potom zavoláme „tatina“. No len čo začal robiť UTZ moje srdce skoro skamenelo. Nikde som nevidela srdiečko. Bála som sa. Primár len ticho pozeral na monitor a stále hľadal. Nič… vstal a zavolal dnu môjho skoro manžela. Ten keď prišiel dnu, nevšimol si od samej radosti strach v mojich očiach. Prvé na čo upriamil zrak bol monitor malej obrazovky a jeho úsmev na tvári keď uvidel malú fazulku mi tisne slzy do očí zakaždým keď si na to spomeniem.
No a „diplomovaný pán primár“ mu uštedril poznámku: „ no mladý pán moc sa teda netešte!“ A v tom som strašne začala plakať. „Tatino“ ostal zaskočený. Nevedel čo sa deje, netušil. Tak Pán primár skonštatoval, že ideme do vedľajšej ambulancie kde majú lepší UTZ, a že tam bude možno vidieť. No nebolo. Nevedela som ako inak prejaviť svoju bolesť a tak som strašne plakala. Keď som videla slzy v očiach môjho „tatina“ plakala som ešte viac. No a pán „diplomovaný“ ? ten nás schladil slovami nech neplačeme, že to sa stáva! A čo som vlastne čakala? Neviem.. No už keď sa niečo podobné stane tak aspoň trošička ľudskosti by nezaškodilo, nie?
Naša bolesť bola strašne silná! So srdcervúcim plačom sme šli na opačný koniec chodby „dohodnúť“ si termín na kyretáž. Vzhľadom na to, že náš anjelik bol anjelikom asi tak už dva týždne sa rozhodli pre rýchli zákrok a ešte v ten deň som musela ísť na ten najboľavejší príjem do nemocnice. Keď som do príchodu do zariadenia kde mi „to“ mali robiť silno plakala, tak na izbe som od plaču skoro zomrela. Oni ma dali na izbu so ženou, ktorá tam už bola druhý krát a dobrovoľne a nemala kúsok hanby sa tým aj chváliť. Vraj bola na „disce“ a ani neviem s kým to má.. Bože to bolo utrpenie!
To som si ešte tesne po pichnutí uspávacej injekcie než som zaspala stihla vykričať prečo také ženy ako ja dávajú na izbu s takými ako bola ona a zaspala som… Moje prebudenie bolo strašné! Plné bolesti, plné strachu. Strachu čo bude ďalej… Tesne po „zákroku“ za nami prišla sestrička a pýtala sa či chceme niečo od bolesti. Ja som nechcela. Na čo? Veď taký liek nie je! Neexistuje nič čo by pomohlo na tú veľkú bolesť! „Slečna“ vedľa mňa tak veľmi nariekala a tak veľmi prosila nech jej niečo dajú. Tak jej dali. Nechápala som spravodlivosť, neverila som v ňu. Prišlo mi to strašne zlé a kruté… Nechápala som prečo? Nechápala som čo také zlé som urobila…
Potom sestrička prišla ešte raz či je všetko v poriadku a že ona už ide domov tak keď niečo chceme nech povieme. Čo som asi tak mohla chcieť? Medzi tým prišiel aj môj lekár. Vraj sa prišiel pozrieť ako sa máme! No teda! Výborne!
Sestrička odišla. Bola zlatá celkom. Milá… Ale po jej odchode po nás ani „len pes neštekol“. Tak sme tam bez povšimnutia ležali 4 hodiny. Nikto nič. Volali sme niekoho no nič… Veľmi mi trebalo ísť na WC a nevedela som či môžem. No nik nechodil. Nik nereagoval, tak som sa postavila a šla som. Našťastie WC bolo v izbe. Nemusela som veľa chodiť. Nevládala som totiž. Nie od bolesti fyzickej, ale psychickej.
Hneď ako som si ľahla späť do postele sa ako z jasného neba objavila staršia sestrička a keď jej mladá „dáma“ vedľa mňa povedala, že sme boli na WC na nás spustila ľadovú sprchu slov, že to ešte nesmieme a podobne. Tak som „milej“ sestričke vysvetlila, že keď po nás ani pes neštekol i napriek tomu, že sme kričali, nech je ticho. Povedala som jej, že ak sa nudí nech povie a ja „to“ môžem urobiť aj do postele nabudúce. Stačí povedať. Bola som zlá, viem! Ale to nebol hnev, to bola bolesť! Sestrička odišla z izby a o chvíľu sa vrátila s ospravedlňujúcimi slovami, že jej to je ľúto a že veď aj tak už uplynula doba počas ktorej sme nesmeli vstať.
Keď som opúšťala toto zariadenie zaprisahala som sa, že nikdy viac tam nevkročím.. Najviac k nepochopeniu pre mňa je to, že za takýto zákrok máte zaplatiť také peniaze. Nemám problém s peniazmi, ale príde mi to strašne kruté! Veď ja som o to nechcela prísť!
Viete si predstaviť našu svadbu aká bola? Svadobnú cestu sme hneď zrušili. Veď načo by sme tam šli.
Druhé tehotenstvo síce skončilo skôr ako začalo, ale potom dlho nič. Nič sa nedialo. Po druhej strate (našťastie nebolo treba robiť kyret) som denno denne chodila na odber krvi či HCG klesá dostatočne. Klesalo. To bolo také moje malé „šťastie“ v nešťastí. Prebolelo aj toto…
Vo februári 2009 sme sa po pol roku „vrhli“ na ďalšie snažilkovanie. No neúspešne. Ja som pribrala. Veľmi. Skoro 20 kíl. Neviem z čoho,. Jedla som tak ako stále doteraz. Neprejedala som sa. Ale pribrala som. V auguste 2009 sme si povedali, že na naše prvé výročie svadby si zaplatíme miesto dovolenky IUI (insemináciu). Môj (vtedy už nový gynekológ) bol zlatý a navrhol nám, že nám „pomôže“ a urobí to ambulantne, aby sme nemuseli nikam chodiť a podobne. Dal nám papiere na genetiku a dohodli sme si termín na IUI. Prišiel deň „D“ a po 15 minútach na „koze“ som odišla domov. Vybavila som si PN-ku. Pre istotu!
Po 14 dňoch sme šli na UTZ a na krv. Na UTZ sa lekár podivne usmieval a ja som sa pomaly začala tešiť. Teraz ešte počkať do 15-tej na výsledky. Lekár mi nechcel nič nahovárať a povedal len, že počkáme na tie výsledky. Boli negatívne… To bolo zasa bolesti!
V októbri toho roku sme sa rozhodli, že navštívime centrum asistovanej reprodukcie. Manžel mal kolegu, ktorý mu odporučil jedno a tak sme sa tam vybrali. Môj lekár mi napísal kompletnú lekársku správu kde bolo všetko čo sme prekonali, všetky vyšetrenia a výsledky, všetky obrázky z UTZ.
Hádajte kam sme sa dostali do centra? Vtedy mi to prišlo smiešne a zároveň mi to dodalo veľa energie a veľa sily na ďalšie bojovanie. Prišli sme do centra kde mi robili „čistenie“ po prvom neúspešnom tehu. Hovorila som si, že začneme tam kde sme skončili.
Dnes je 06.04.2010. Máme za sebou v centre neúspešné IUI, kopu rôznych vyšetrení, kde mi zistili zvýšený cukor, zvýšený cholesterol, dva zo štyroch testov mi zistili poruchu štítnej žľazy, ale vraj to nič nie je, lebo vraj v centre vyšli oba výsledky dobre tak tomu netreba venovať pozornosť.
Okrem toho mi z genetiky vyšli zlé výsledky a mám niečo s krvou. Som a celý život budem sledovaná na hematológii. Beriem na to lieky a počas stimulácie na prvé IUI v centre som si každý deň pichala injekcie. Teda pichala. Ja mám voči nim alergiu. Strach. Pichal mi ich môj milovaný manžel. Juj keby jeho nebolo! Keby nestál pri mne tento boj by som už asi dávno vzdala. Ale bojujem. Bojujem preto, lebo moja túžba držať vlastné bábo v náručí je silnejšia než čokoľvek iné na svete. Bojujem preto, lebo môj manžel si to zaslúži! Touto cestou mu veľmi ďakujem a chcem mu povedať: „MILUJEM ŤA TATINKO Môj NAJVIAC NA SVETE! ĎAKUEJM, ŽE SI a ŽE SI TU PRE MŇA!“
Zajtra idem na UTZ a podľa toho ako budú vyzerať moje folikuly po stimulácii s liekmi si určíme termín na ďalšie IUI. To bude podľa mojich výpočtov (podľa prvého IUI) v rozmedzí od 12. – 14.04.2010 .
Nemyslím na to. Robím všetko preto, aby som na to (akože) zabudla, že niečo sa ide diať. Po prvom IUI som sa dlho nevedela spamätať z neúspechu. Veľmi som verila, že keď už vieme kde je problém a pichám si injekcie, čo je pre mňa utrpením, že to jednoducho vyjde.
Teraz som sa postavila do pozície na nič nečakať. Nečakám, že to dopadne dobre. Nečakám nič. Len tajne dúfam. Ale len potichúčko! Uvidíme.....
Ak to nevyjde čaká ma laparoskopia. Tak sa vlastne na ňu pripravujem. Bude to tak lepšie. Budem na ňu v prípade neúspechu aspoň pripravená a v prípade úspechu?
Asi sa zbláznim od šťastia.....
(PS: Zistili aj príčinu môjho prvého potratu. Okrem problémov s krvou som vraj prekonala v tom čase mononukleózu, ale vraj už pri druhom tehu po nej nebolo ani stopy. )
09.04.2010 – mám krásne dva folikuly a jeden troška menší, ale tak hádam by to mohlo stačiť… Ich miery sú: 18, 15, a 11 mm… Zajtra 10.04.2010 – idem o 22.00 na pohotovosť dať pichnúť Pregnyl a v pondelok 12.04.2010 o 8.00 IUI ⎝⏠⏝⏠⎠
12.04.2010 – o 8.00 ideme na to… odovzdať „bojovníčkov“ a okolo pol 10 IUI…
IUI za nami… bolo to iné ako prvý raz … uvidíme čo to dá… Lekárke spomenula dnes už IVF. Vraj ak to teraz nevyjde IVF nás čaká… Som jej povedala, že odmietam. Ak to nevyjde hneď po MS príde na rad laparoskopia a potom to nechám tak. Nebudem to riešiť.. tento rok už určite nie. Som z toho unavená už… Možno opäť budúci rok… alebo možno už vôbec (ak to vyjde )
Od zajtra zasa pichám fraxiparine miesto tabletiek anopirinu, dnes už dávam Utrogestan a je to v rukách božích…
13.04.2010 – tak prvá injekcia (zasa raz) za mnou.. bála som sa, nebudem klamať, ale prežila som.. juj moje ruky. zasa budú celé modrinové a boľavé, ale nevadí, hlavne nech to pekne vyjde…
15.04.2010 – moje pocity zatiaľ nie sú žiadne. Snažím sa na to nemyslieť a veľmi mi to ide! Som na seba hrdá 
16.04.2010 – stále ma bolia vaječníky… snáď to o niečom značí!!!!
17.04.2010 – stále bolia…
18.04.2010 – dostala som strašnú chuť na kyslé uhorky. Zožrala som skoro celý pohár…
19.04.2010 – začali ma bolieť prsia.. takže ešte prá dní, príde MS a hor sa na laparo… Teda tak to vidím ja…
20.04.2010 – Prsia ma bolia ešte viac, v ústach pretrváva tá hnusná kovová chuť a suší ma ako keby som bola po opici
26.04.2010 – krv – negatívna..
čakám MS a idem na laparospokiu
28.04.2010 – začala som špiniť
10.05.2010 – laparoskopia…
ja to proste už neriešim.. nechcem..
na čo aj..
aby som čakala niečo a zasa bude niečo iné ako chcem?
kašlem na to..
ja mám pre koho žiť…
viem však, že aj keby som neotehotnela nikdy v živote, čomu sama neverím, tak raz bábo budem mať. Keď nie vlastné tak adoptované ale budem mať deti! Verím tomu!
No teraz? Teraz to proste akosi nemám silu riešiť..
Moja myseľ asi rezignovala…
Cítim sa divne ale zároveň výborne…
Neviem.
Asi mi už preskočilo
30.04.2010 – končí sa 4 mesiac v tomto roku. Márne som dúfala, že v marci na narodeniny sa už budem vytešovať…
Naša cesta sa zďaleka ešte nekončí. Stále trvá. Nie najlepšie ale ide…
Dnes som bola u dr.. Robila mi sono.. Nepríjemné počas najsilnejšieho dňa vášho menzesu, ale tak čo už… Keď musíš…
Na moju otázku čo bude nasledovať ak bude laparo v poriadku mi odpovedala: „Začnite rozmýšľať nad IVF-kom“
aach jaaj… 
03.05.2010 – som bola u obvodnej lekárky na predoperačné vyšetrenia. Čo som tam zažila… juj… 05.05.2010 – idem odniesť moč a mala by som mať výsledky z krvi 07.05.2010 – (na meniny) idem na EKG a ostatné vyšetrenia k internistovi.
Som zvedavá.
Pri mojom tupom šťastí sa nájde niečo čo mi znemožní ísť na tú laparku.....
07.05.2010 – mám meniny a čo z nich? Zasa len smolu.....
Idem k lekárke – obvodnej, sestrička tam nie je, dr. nevedela nájsť výsledky. Nakoniec sme ich teda našli na troch miestach.
Keďže som meškala bežala som do nemocnice k internistovi. PO 15 minútach tam klopem i napriek tomu že je tam napísané nerušiť klopaním a dr. tam nie je. Tak bežím cez celý areál k inej dr. Tam sa ma pýta sestrička či mám RTG plúc už robený. No nemám.. Tak ma počkajte idem odniesť krv a vypíšem vám papier. Po pol hodine som dostala do kury papier a bežím zasa na RTG. Tam po pol hodine sedenia zisťujem, že tam nikto nie je a tak bežím zasa cez celý areál k inej dr na RTG. Keď mám úspešne snímku v rukách (našťastie tam som čakala len 5 minút dokopy) bežím zasa cez celý areál nemocnice k tej dr čo mi dala papiere na RTG a tam sa dozviem, že mám prísť až na 12:30. Medzi tým som zistila, že mi volala dr. z centra. Tak jej volám späť. Samozrejme sa jej nedá dovolať a milá slečna na recepcii ma „zvozila“ , že treba telefóny zdvíhať… No ako mám zvdihnúť keď pri srdciaroch a na RTG mať treba vypnutý???? ]-(
V moči mi zistili zápal.. Som zvedavá čo nájde internista. Bežím ku nemu…
achh jaaj..
normálne, že maratón.. Keby som toto vedela idem radšej do nemocnice na laparo..,.
10.05.10 – Tak laparka za nami… bolelo to viac ako som čakala ale žijem…
11.05.10 – bolí to viac ako včera ale stále žijem
12.05.10 – lepšie a lepšie a dnes som si dokonca umyla hlavu juchú…
13.05.10 – stále viac a viac zisťujem koľko superných žien na svete je! Ďakujem všetkým, čo nám držia palce a povzbudzujú ma. Veľmi veľmi veľmi si to vážim!!!!!!!!! ĎAKUJEM Vám všetkým!!!!!!
17.05.10 – ráno pred výberom stehov – hnačka od strachu
Strašne moc sa bojím…
Prežila som Koniec koncov naozaj to nič nebolo.. ale Ak by som v budúcnosti mala ísť ešte na výber stehov zasa sa budem báť..
Dokina ma prekvapila! Vraj sa vidíme po MS. na môj prekvapený výraz v tvári mi povedala, že dáme rýchlu stimuláciu a budeme skúšať doma.
Takže plánová pauza sa o mesiac posúva
04.06.2010 – dnes som 38 DC… keďže moja lekárka v centre skončila . šla som k môjmu gynekológovi. Urobil sono a povedal, že mi vyvolávačku nepichne ešte. Zobral mi krv na HCG. Silno pochybujem, že by tam dačo bolo. Prvá MS po laparke a ona jednoducho nikde… Keď ju človek nechce tak príde a naopak. Je to na dve veci : na ..... a na nič…
08.06.2010 – idem po výsledky a dohodnúť ďalší postup…
* tak MS nastupuje na scénu.. bolo na čase. posledná bola 28.04. 
10.06.2010 – nasadila som Clostilbegyt a Fraxiparine… (tajne dúfam, že prvý pokus po laparke bude úspešný)
15.06.2010 – idem na sono – na folikulometriu… Máme dilemu.. nevieme či chceme sledovať foliky alebo to nechať tak. Ale na druhej strane keď mám clostil bola by škoda nevedieť čo a ako… juj…
Tento cyklus bez ovulácie.. Teraz keď som si naivne po laparke myslel, že už bude iba dobre zasa rana pod pás…
Pýtam si papier na endokrinológiu. Som zvedavá… No dnes som čítala člínok o otm, že pri PCO sa priberá tak to pripisujem tomu a na tú endokrinológiu idem len aby som si potvrdila, že mi nič z tej stránky nie je… 07.07.2010 – no aká som ja naivná… Takže výsledok : Bez liekov mať deti nebudem… 14.07. idem na krv a 19.8. si idem po lieky… 09.06.2010 – dnes som 32 DC . Beriem Duphaston a idem na krv…
* krv samozrejme negatívna. (ako inak). Jediné pozitívum vidím v tom, že dnes už nemusím pichať injekciu… Duphaston neprestávam užívať z toho dôvodu, že ďalší menzes mi vychádza presne na dovolenku .. wr… tak si posúvam cyklus… V nedeľu ho vysadím… Teraz sa bude čakať do konca augusta (keďže my dovolenka a potom môj gynekolog dovolenka) a posledný týždeň v auguste dohodneme čo a ako. Samozrejme podľa liečby od endokrinologičky… No ako som zvyknutá na naše „šťastie“ tak isto dostaneme min. polročnú liečbu kde sa nebudeme môcť vôbec snažiť.....
Neviem prečo ale čím ďalej, tým viac mám pocit, že sa toho dieťatka nedočkáme......
19.08.2010 – dostala som lieky na štítnu žľazu – L-Thyroxin a teraz čakáme na výsledky od gynekológa, ktoré by mali byť budúci týždeň. Pokiaľ budú zlé spisujeme žiadosť na IVF
09.09.2010 – výsledky ny protilátky (na spermie) sú v poriadku konečne niečo pozitívne Od dnes papáme duphaston – 1–0–1 a v pondelok krvička či nie sme tehu
13.09.2010 – krv (bolia ma už týždeň strašne moc prsia, nemám hnačky, ktoré ja inak mávam, no tehu to isto nie je. Hnačky nemám vďaka liekom na štítku a prsia ma bolia s prichádzajúcou mrchou…)
14.09.2010 – 12 hodín … zvoní mi telefón. Pozerám na display – Gynekológ. Hm a teraz mi sestrička povie to čo viem aj bez nich.....
Počujem doktora.. čo to? Inokedy volá sestrička… prosím? ja neverím… plačem… ja…
som tehotná…
Plačem ešte asi pol hodinu a neviem sa spamätať… volám kamoške a plačem… ale od šťastia… Od krásneho, nečakaného šťastia...... Ďakujem!!!! Ďakujem Pánu Bohu, že vyslyšal moje prosby! Ďakujem všetkým vám tu na MK, ktorý ste nám držali palce a podporovali ma!
Veľmi veľmi a ešte nekonečne veľmi veľa vám všetkým ĎAKUJEME!!!!!!!!
Verím, že tento krát to dotiahneme do krásneho a úspešného konca!!!!
asi od 17.09.2010 – sa v noci pravidelne budím na wc ako mi treba cikať…
19.09.2010 – večer sa neviem dokopať ísť spať a ráno zasa neviem spať. Dnes som od 5.00 hore…
26.09.2010 – dnes som po dvoch týždňoch absencie na sladké dostala neprekonateľnú chuť na čokoládu. Asi to nebude chlapec
27.09.2010 – varíme sviečkovú, ktorú úplne zbožňujem a zrazu keď mmm otvorí hrniec kde sa varí mäso už utekám na wc
28.09.2010 – dnes som prvý krát dala so seba von raňajky… asi som divná, ale teším sa z toho Po raňajkách je už aj obed vonku
29.09.2010 – raňajky, cesta k zubárke, objímanie s wc misou, tri hodiny u zubárky v kresle, hodinový spánok a zasa nám je zle
30.09.2010 – ideme na kontrolu na ednokrinológiu – výsledky O.K. ale zvýšili sme dávku lieku na jednu celú tabletku na deň. Kontrola január 2011.
Dnes mi bolo strašne zle. Celý deň som behala na wc.. ale je to O.K. Viem prečo 03.10.2010 – strašná noc.. myslela som si, že si vyvraciam dušu z tela.. Strašné dačo. ble.. už nikdy, nikdy nechcem pizzu na večeru. Vyšlo zo mňa aj to čo som jedla deň predtým… 01.10.2010 – ideme na krv na hematológiu – výsledky O.K. Fraxiparine picháme ďalej. Kontrola 16.11.2010 _______________________________________________________________________________________________________________________________05.10.2010 – ideme na druhé sono
taak náš najkrajší deň (zatiaľ) v živote je tu..
ale poviem vám nie je mi všetko jedno..
prišla som k dr vysmiata hihi haha a idem do kabínky a vyzliekam sa a čo nevidím.. krv na vložke.. ja som tak začala plakať a modlila som sa k bohu tak ako ešte asi nikdy… Dr. asi po 10 minútach (konečne) otvoril dvere a keď ma zbadal tak hneď že čo je? tak mu vravím čo sa stalo a on, že aká krv? červená či hnedá, je jej veľa? Tak mu vravím, že hnedá a nie je toho veľa len také ako keby špinenie. tak on, že nech sa vyzlečiem, že ma pozrie. Pozeral ma teda aj hmatom aj sono robil. pri tom sone sa tak divne zatváril, zadíval sa na ten monitor, pozrel bližšie a zrazu mi to začal natáčať. Baby ja som myslela, že zomriem… a zrazu, že aha tu je srdiečko
Vraj je všetko O.K. a že to sa stáva každej druhej žene a hlavne tým čo si pichajú ten fraxiparine čo si pichám aj ja. Tak mi dal ešte jedny lieky (neviem na čo sú) a vraj mám byť úplne kľudná, že všetko je O.K. budúci utorok ideme na prvé tehu odbery a ten ďalší mi už na 100% dá aj knižku..
a tu je náš bubáčik.. povedal mi doki, že foto nič moc, lebo nechcel tlačiť na neho ale že kašlať na foto, hlavne, že vieme že malinké žije
Povedal, že je tam 100% pohyb a Gratuloval mi už 
_________________________________________________________________________________________________________________________
07.10.2010 – Dnes som sa vážila. Zatiaľ sme nepribrali ani kilo. Teším sa… ale zasa nie preto, že by som chcela bubáčikovi zle, ale preto, že sa bojím, že by som veľa pribrala a potom by mal malinký problémiky. Tak sa snažím papať často v menších porciách čo mi nikdy nešlo. Teraz to ide. veď teraz mám krásnu motiváciu
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
12.10.2010 – prvé tehu odbery
19.10.2010 – tehu knižka
Tak ako sa hovorí človek mieni, Pán Boh mení…
dnes sme zasa špinili ta sme utekali k dr. po vyšetrení sme zistili, že zasa praskla zrejme nejaká cievka.
Tak sme dostali krásne foto a zajtra si ideme po tehu knižku
Tak tiež sme zopakovali odbery krvi lebo leukocyty boli zvýšené. tak zajtra sa dozvieme aj ďalšie výsledky ako dopadli. Uvidíme…
Som sa odlmčala tak aspoň pár nových riadkov
Zajtrajším dňom (30.11.2010) vstupujeme do 15 TT a ja sa nesmierne teším! Už nám nebývy tak zle, wc misu sme už týždeň neobjímali tak sa vytešujeme 02.12.2010 ideme na poradňu kde sa dozvieme skríningové výsledky. Tak sa nevieme dočkať
minulý týždeň sme boli na oGTT testoch, ktoré dopadli zle a my máme diétu. Nesmieme sladké a to nášmu miminku najviac chutí
Takže Vianoce budu bez sladkého :-p
jupííí
Budeme mať Stellinku :-)
Takto sme to oznámili budúcej babke :-)
naša najkrajšia bublinka :-)
7 TT 5,5 mm
8 TT + 6 dni 18,4 mm
12 TT
12 TT
12 TT pán doktor nám nakreslil čo kde máme...
12 TT
12 TT
13 TT
13 TT
13 TT 66,8 mm
13 TT
17.09.2010
21.09.2010
Naša najkrajšia knižka
