Letní miminka - Ako Pampúšik na svet prišiel
- Těhotenství
- schamka
- 18.08.04
- načítám...
- Sledovat eMimino.cz
Ahoj brušká, mamičky a detičky! Náš denníček sa pomaly mení z tehuľkovského na mamičkovskomiminkovský, lebo čoraz viac letných maminiek prežíva ten jedinečný okamih pôrod svojho dieťatka. A aký bol ten náš?
Vo štvrtok 22.júla (deň pre vyrátaným termínom) som sa zobudila o tretej v noci na „niečo mokré“. Pomyslím si „Plodovka!“ a „Panebože, už je to tu!!!“, ale po preskúmaní som zistila, že to má hlienovitú konzistenciu. Zájdem na toaletu a zisťujem, že hlien je s prímesou krvi. Cítim mierne bolesti v podbrušku. Vzrušením nemôžem zaspať, lebo skutočne je to tu - Pampúšik prichádza na svet. Aby som ten čas do rána nejako zabila - Pavla som nechcela budiť, veď to ešte môže trvať (a že aj trvalo!) - pozorovala som hodinky. Rátala som čas medzi bolesťami a rátala som dĺžku bolestí. Bolo to tak každých 10-15minút, dĺžka sťahu asi 45sekúnd až minútu a pol.
Ráno som všetko oznámila Pavlovi a tiež mame, že už je to tu. Pavel preto prišiel radšej skôr domov z roboty
) Bolesti sa dali v pohode zvládať, dokonca som, podľa článku o prirodzenom tlmení bolestí z rodiny, dýchala viac-menej normálne. Aby sme sa na to tak nesústredili, zhliadli sme v ten deň niekoľko filmov, poväčšine dosť dobrých blbostí.
) Pavel zapisoval čas, kedy sa objavil sťah a rátal interval medzi nimi. Nebolo to moc pravidelné - občas po 10 minútach, občas po 20 a keď boli 3-4 za sebou po piatich minútach, už sa skoro zberal volať pôrodnú asistentku. Ale na to ešte bol čas.
Medzitým som zašla do sprchy, kde sa mi celkom uľavilo, intervaly sa predĺžili. Lenže ako som vyšla von, bolesti zosilnili. Posledný film som už ale pozerala chodiac hore-dole po izbe, pretože sa už pri bolesti nedalo sedieť. Napokon sme sa pobrali spať. Doteraz neviem, ako sa mi podarilo zaspať, asi som bola unavená z predošlej prebdenej noci.
Okolo tretej som si zašla na záchod, ľahla do postele a nemohla zaspať. Bolesti sa mi zosilnili, tak som sa dala opäť do sledovania intervalov a dĺžky kontrakcií. Zrazu som zistila, že chodia každých 5-6 minút, trvajú okolo minúty. Budím Pavla a voláme pôrodnú asistentku. Rosalinde prichádza asi o pol piatej. Vyšetrí ma a zistí, že som otvorená na 4cm. No paráda, takže rodíme!!!
) Dohodneme sa, že o hodinku skontrolujeme pokrok a všetci ulíhame do postele. Ja samozrejme nespím.
O hodinu som otvorená na 5cm a Pampúšik je viac zostúpený do panvy. No paráda. Dosť to bolí, ale usilovne predýchavam. Prekvapená zisťujem, že sťahy nepociťujem ako nejaké kŕče, ale ako pichavú bolesť v podbrušku, vystreľujúcu do krížov. Myslela som si, že ma bude bolieť celé brucho, že pocítim ako mi stvrdne, ale ja som cítila tú bolesť vlastne iba na malinkom kúsku pri lonovej kosti.
Rosalinde navrhuje, aby som niečo malé zjedla (hroznový cukor napríklad), tak pijem čaj z materinej dúšky osladený medom. Počas kontrakcií si pritláčam horúci elektrický vankúš na kríže, medzi kontrakciami ho mám priložený na podbruško. Celkom mi to pomáha.
Pri otvorení 6-7cm prichádza čas učiniť rozhodnutie, či ostaneme doma, alebo pôjdeme do nemocnice. Všetko beží zatiaľ dobre. Idem do horúcej vane, kde sa mi nedá od bolesti poriadne vydržať. Cestu, hoci len 10minútovú, do nemocnice si neviem v tomto stave predstaviť. Tak ostávame doma. Často na tento moment teraz myslievam, ale aj tak si myslím, že v danom momente som sa, napriek tomu, že Pampúšik sa nakoniec musel narodiť v nemocnici, nerozhodla zle. Skrátka veci sa neskôr skomplikovali, ale to som vtedy ešte nemohla vedieť. Na druhej strane však musím povedať, že nabudúce už do tej nemocnice radšej pôjdeme.
Pôrod pokračuje, predýchavanie kontrakcií mi príde čím ďalej tým náročnejšie. Medzi sťahmi mi je však fajn, rozprávam sa s Rosalinde a smejem sa na Pavla - tak veľmi sa na Pampúšika teším! Nemyslím na nasledujúce kontrakcie, pred čím nás varovali na tehotenskej joge, myslím na to, aký je to príjemný pocit, keď kontrakcia odchádza. Ako mi je vtedy skvele! Počas kontrakcií drtím Pavlovu ruku, medzi sťahmi si ju túlim na tvár a smejem sa - v žilách mi, zdá sa, koluje poriadny hormónový koktail.
Rosalinde vraví, že malý nie je ktovieako natočený, že mu pomôžeme, a tak predýchavam kontrakcie v ľahu na pravom boku. Prichádza otvorenie na 7-8cm, Rosalinde mi púšťa plodovú vodu. Upozornila ma, že teraz už na krčok nebude tlačiť vankúš plodovky, ale priamo hlavička, a teda kontrakcie budú bolestivejšie. A to teda sú tak silné, že bolesťou kričím. Všetci ma povzbudzujú, Rosalinde so mnou dýcha a vraví mi, aby som nekričala, že malý potrebuje kyslík, že mu ho mám dať. Je to nesmierne ťažké sústrediť sa na to „fu - fu - fúúúúú“, ale mala som motiváciu: naše dieťatko potrebuje kyslík, tak sa snažím nekričať, ale dýchať. Medzi kontrakciami odpočívam na hore vankúšov, tvár si chladím namočeným uterákom a som v takom zvláštnom stave - niečo medzi spánkom a tranzom. A už sa neviem dočkať tlačenia.
No a na tlačenie bolo treba poriadne dlho čakať. Neviem kto vymyslel predýchavanie tlačiacich kontrakcií, ale odkazujem mu, že na mne to teda nefunguje. Ako to, že nemám tlačiť? Veď ja netlačím, to sa tlačí SAMO! Rosalinde mi po stýkrát vraví, že už som otvorená na 10cm, až na nejaký malý kúsok vpredu. Pokúša sa ho odmasírovať preč, ale pri ďalšej kontrakcii je opäť nazad. Keď mi povie, že sa môžem dať do tlačenia, vnímam to ako vykúpenie. Žiaľ, moje ležanie na boku, ani poloha na čtyroch, Pampúšika nepresvedčili, aby sa správne natočil. Tlačím asi hodinu, no bez úspechu. Navyše Pampúšikovi slabnú ozvy. Rosalinde mi vraví, že musíme do nemocnice. Volá sanitku. Ani neviem, ako som do nej nastúpila a ako som tú cestu prežila (zase bolo treba predýchavať tlačiace kontrakcie a bála som sa o malého). Dorazíme do nemocnice, kde nás už čakajú a kde nám pomôžu. O niekoľko minút dorazí aj Pavel s mamou.
V nemocnici monitorujú Pampúšikove ozvy tuším sondou na hlavičke. Všetci ma povzbudzujú. Tlačím ako o život, ale aj tak mám pocit, že mi to nejde. Spolieham sa na to, že mi pomôžu - lekár sa rozhodol použiť vákuumextraktor. Viem, že nástrih ma neminie, ale mne je to už všetko jedno, dokonca som si v jednej chvíli pomyslela, že by mi tam aj niekto mohol skočiť na brucho, nech je Pampúšik už vonku, nech sa už toľko netrápi ani on, ani ja.
Počas tlačenia mám zavreté oči, ale zrazu mi mama vraví „Janka, otvor oči“ a ja vidím maličkú hlavičku. Ešte raz potlačím a náš Pampúšik je na svete! Položia mi ho celého upatlaného na brucho. Pavel strihá pupočnú šnúru a ja som nevýslovne šťastná. Je to tu - presne v deň termínu 23.júla o 12:17 sa narodil náš Daniel Sebastian. Je nádherný, taký drobučký a krehučký.
Po chvíli si ho berie detská lekárka, aby ho skontrolovala, a Pavel ide s ňou. Ja som dostala injekciu na rýchle vypudenie placenty, ktorá vážne na seba nedala dlho čakať. Lekár kontroluje poranenia, je ich dosť, musím na operačnú sálu, kde ma v spinálnej anestézii zašijú. Mama a Pavel zostávajú s Dankom. Ja zatiaľ na operačnej sále premýšľam nad tým, čo sa stalo - som matkou, narodil sa mi synček. Videla som ho len chvíľu, ale aj tak mi strašne chýba, až mi po lícach stekajú slzy.
Konečne ma berú z pooperačného na izbu. Mama, Pavel aj Danko ma tam už čakajú. Všetci sme strašne unavení, ale tešíme sa. Večer Pavel s mamou odchádzajú, my s Dankom ostávame do druhého dňa, pretože Danka treba kvôli tej vákuumextrakcii pozorovať. Na druhý deň detská lekárka Danka skontrolovala a bol v poriadku. Mohli sme ísť domov, hurá! A náš spoločný život sa začína…
Ešte by som chcela spomenúť, ako to vyzeralo v nemocnici a aká je v Holandsku starostlivosť o matku a dieťa v šestonedelí. Zhrniem pár bodov, ktoré sú, myslím v porovnaní so Slovenskom, iné:
- Každý z personálu, skutočne každý, s kým som mala, vlastne s kým sme mali (Pavel, mama a ja) v nemocnici niečo do činenia, sa nám najprv predstavil, podal nám ruku a zablahoželal nám k narodeniu nášho Danka. Mama s Pavlom dokonca dostali kávu a tradičné holandské pečivo, ktoré sa ponúka pri príležitosti narodenia dieťatka.
- Ležali sme na izbe pre 4 mamičky, ale boli sme tam len 3. Okolo každej postele sa dal zatiahnuť záves, a tak sa dalo vytvoriť pre mamičku s bábätkom súkromie. Pre personál bolo úplne samozrejmé, že mi ten záves zatiahli napríklad, keď som Danka kŕmila. Takisto kontrola zavinovania maternice, či obyčajné meranie teploty prebiehalo za zatiahnutým závesom v súkromí.
- V nemocnici Danka prebaľovali sestričky. Vždy, keď mi ho prišli zobrať na prebalenie, tak sa ma spýtali, či ho teda majú prebaliť a pekne sa mu prihovárali. Ani na sekundu som nemala pocit, že by niekto iný niesol za Danka zodpovednosť.
- Keďže som bola po pôrode veľmi vyslabnutá, sestričky mi pomáhali dôjsť napríklad na záchod a pri odchode z nemocnice ma na vozíku doviezli až k východu z budovy. Vtedy sestrička aj skontrolovala, či sme Danka správne uložili do autosedačky, veď pre nás to bolo po prvýkrát.
- Ešte v ten istý deň prišla domov sestrička, aby nás s Dankom skontrolovala a aby sme sa dohodli, kedy na druhý deň príde. Takto k nám chodievala domov 7 dní. Ráno sme spolu Danka kúpali - teda najprv nám to ukázala a potom sme to už skúšali my. Takisto nás naučila prebaľovanie, meranie teploty, kŕmenie, skrátka všetko, čo potrebujeme vedieť. Okrem toho kontrolovala aj mňa - ako sa mi zavinuje maternica, ako sa mi hojí šitie.
Takéto sestričky prichádzajú domov aj pomáhať pôrodnej asistentke pri pôrode. Kým som ja tlačila, chystali všetko potrebné pre bábätko - nahrievali plienky, vyhrievali postieľku, prichystali vecičky na oblečenie. My sme museli náhle do nemocnice, tak boli to práve tieto sestričky, ktoré dali dom zase do poriadku - prezliekli posteľ, dali špinavú bielizeň prať, vypli opäť kúrenie, upratali.
V Holandsku má nárok na túto službu každá žena a aspoň čiastočne je to hradené zo zdravotného poistenia.
Hoci môj pôrod nebol ľahký a nedopadol tak, ako som chcela a ako som si to predstavovala, práve vďaka milým ľuďom, ktorý boli v ten deň okolo mňa vnímam pôrod ako dôležitú, výnimočnú a krásnu udalosť. Bolesti, hoci boli silnejšie než akákoľvek bolesť, čo som doteraz poznala, sa mi nezdali neznesiteľné - povzbudzovalo ma, že to nebude trvať donekonečna a že na konci ma čaká náš synček (a o tých endorfínoch je to fakt pravda!). A čo vnímam ako veľmi dôležité - že pri pôrode boli (okrem pôrodnej asistentky a iných odborníkov) ľudia, ktorých mám rada a na ktorých sa môžem spoľahnúť - moja mama a môj manžel. Neviem si predstaviť rodiť sama, bez ich podpory.
Želám všetkým ešte „nerodvojeným“ mamičkám, aby aj ony mali na svoj pôrod pozitívne a príjemné spomienky. A samozrejme, nech sa vám nič neskomplikuje!!!
vaša Schamka a Danko (v piatok 4.týždne)
p.s.: ako som už písala, ideme na dva týždne na Slovensko, takže nebudem môcť prispieť ďalším denníčkom. Tak neviem, Hromix máš niečo v zálohe?
Přečtěte si také
„Zničili jste mi budoucnost.“ Tohle nám syn řekl po přijímačkách
- Anonymní
- 26.06.26
- 446
Věděla jsem, že nepřijetí na vysokou školu syna zasáhne. Nečekala jsem ale, že místo zklamání přijde vztek. A že za svůj neúspěch začne obviňovat nás.
Muž chtěl třetí dítě, já už ne. Vyřešila to za nás až jeho vážná nemoc
- Anonymní
- 26.06.26
- 226
O třetím dítěti jsme se začali bavit ve chvíli, kdy jsem měla pocit, že konečně zase začínám dýchat. Děti byly větší, nocí ubývalo, život se pomalu skládal do nějakého rytmu. A právě tehdy přišel...
Vydělávala jsem víc než manžel. Rodičák mě ale srazil na úplné dno reality
- Anonymní
- 26.06.26
- 280
Ještě pár měsíců před porodem jsem měla pocit, že máme s manželem věci nastavené fér. Oba jsme pracovali, já dokonce vydělávala o trochu víc než on. Nikdy jsem nad tím nepřemýšlela jako nad něčím...
Doma máme klid, děti a účty. S jiným mužem jsem si vzpomněla, že jsem žena
- Anonymní
- 26.06.26
- 246
Doma nemáme hádky, křik ani velké drama. Máme funkční manželství, děti, účty a každodenní provoz, který navenek vypadá úplně normálně. Jenže mezi mnou a manželem už dávno není blízkost, touha ani...
Jsem jeho milenka a chřadnu čekáním. Bojím se, že ženu nikdy neopustí
- Anonymní
- 26.06.26
- 191
Už tři roky miluji ženatého muže. Tvrdí, že jeho manželství je dávno mrtvé, že se mnou zažívá něco, co nikdy předtím nepoznal, a že chce být jednou se mnou. Jenže pořád neodchází. Říká, že ho s...
Snoubenec mi roky tajil, že platí nájem své bývalé partnerce. Asi nechci svatbu
- Anonymní
- 25.06.26
- 1690
Do svatby nám zbývalo jen pár týdnů a já se těšila, že už máme to nejnáročnější za sebou. Místo radosti z blížícího se velkého dne ale přišel šok, po kterém jsem začala přemýšlet, jestli svého...
Našel si jinou. Ale já musela vysvětlit dvouleté dceři, proč už s námi táta není
- Anonymní
- 25.06.26
- 1004
Když mi manžel řekl, že se zamiloval do kolegyně z práce, mojí první reakcí nebyl křik. Ale uzavření se do sebe. Totální zděšení, co bude následovat. Dceři byly pouhé dva roky. Hrála si ve své...
Je mi 38 a chci dítě. Výsledky testů mě ale šokovaly: Jsem prý v přechodu!
- Anonymní
- 25.06.26
- 960
Celý život jsem žila v přesvědčení, že na všechno je dost času. Nechtěla jsem v pětadvaceti zapadnout do stereotypu plenek, vaření a mateřské dovolené. Chtěla jsem nejdřív něco dokázat. Vybudovala...
Zhubla jsem z velikosti 48 na 38. Manžel mě ale přestal chtít
- Anonymní
- 25.06.26
- 957
Dřív jsem nosila velikost 48, měla velká prsa, měkké břicho, výrazné boky i stehna. Takovou si mě manžel vzal a taková ho přitahovala. Jenže já jsem změnila životní styl, začala se hýbat, zhubla na...
Jsem matka, která si užívá noční život. Sousedé mě řeší víc než vlastní život
- Anonymní
- 25.06.26
- 792
„A to jako necháš dítě doma a jdeš se bavit?“ řekla mi sousedka přes plot. Neřekla to nějak útočně, spíš zvědavě... A dřív by mě to možná i zranilo, ale teď už ne. Jsem dál. A necítím potřebu se...