Bezbolestný porod

Môj život sa uberal po narodení syna smerom k rozvodu, neboli v tom ani podvádzania ani hádky, len ničota, nič spoločné, pomalé plazivé odcudzenie, aj ked sa niekedy zamyslím, či sme si boli niekedy vôbec s prvým manželom blízki. Ved ja som mala 20 rokov a on 25, študenti, on fešák… hm, ale strasti manželstva opíšem v inom deníčku. Po 17 rokoch manželstva nastal teda deň rozvodu, pokojné a 10 minútové rozvodové konanie bolo začiatkom môjho nového života ako 38ročnej s vtedy 16ročným synom.

Stalo sa, ale čo sa stáva, do dvoch rokov som sa zamilovala, bola svadba veliká, dokonca som sa navliekla do bieleho a túžba po miminku, pretože manžel nemal deti. Boj medzi strachom z porodu a túžbou po dieťatku vyhralo miminko. S troškou úsilia sa to podarilo a ja som mala zasa bezproblémové tehotenstvo.
To už som sa začínala v 4 mesiaci obávať dňa pôrodu. Desila som sa opakovaného scenára. Tak som dúfala, že pôrod začne sám od seba a nebudú vyvolávať.

Chodila som k jednému z najlepších gynekologov-porodníkov. A prišlo to - doktor na bežnej kontrole zahlásil, že miminko je zrelé a nie je dôvod ho v brušku nechávať dlhšie, a že ráno o 7.30 ma očakáva v abmulancii porodnice. Kto čítal prvý deníček pochopí, že som potom v aute sedela asi hodinu vystrašená na smrť. Všetko som mala pobalené a strašne som sa, ale tak strašne moc bála druhého rána. Všetky zabudnuté spomienky ožili, manžel si vypočul moje náreky a vyhrážky, že ja proste nechcem rodiť a nepojdem rodiť. Bola som ako blázon, len som pobehovala po byte a jačala, že rodiť nebudem. Nakoniec ma manžel utíšil s príslubom, že zaplatí akúkolvek cenu za sekciu, ak by to bolo nevydržatelné.

Ráno nástup v ambulancii, sestrička mi vybavila papierovačky a manžel ma odviedol do šatne, kde som sa prezliekla. Tašku uložili do skrine a všetci sa usmievali. Aj upratovačka. Zaviedli ma do malej utulnučkej ultramodernej miestnostičky s krásnym koženým medovozlatým polokreslom, natočili monitor, poponúkali vodu a minerálku a potom moj doktor zaviedol prvu tabletku, to bolo o 08.05 hod. Poslali ma na chodbu sa prechádzať s tým, že ked budem unavená, tak sa možem vrátiť do tej izbičky a ľahnúť si.

Poviem vám, že pred 20 rokmi každý ignoroval 20ročnú vydesenú mladú žabu, tentokrát tam už ale bola 40ročná žena s titulom za menom a niekoľkými pred menom, s manželom, na ktorom bolo vidieť, že je schopný všetkého… tak citelný rozdiel v prístupe. Ale musím objektívne povedať, že boli milé ku každej rodičke. Tak som sa prechádzala na chodbe, čítala si časopisy, popíjala vodu a rozprávala sa s inými rodičkami (samozrejme len medzi ich kontrakciami).

Kontrakcie žiadne, alebo tak slabé, že som nevedela či sa to hýbe mimi alebo sa sťahuje deloha. O 11.30 prišiel doktor, vyšetril, skonštatoval, že kontrakcie sú slabé a že dá druhú tabletku a príde o 16.00 skontrolovať, či sa porod rozbehol a ak nie, tak to zastavíme. Napodiv som nebola vydesená, brala som ako samozrejmosť, že sa nebudem otvárať a že to bude ako prvýkrát. Súčasne som si ale uvedomovala, že to nie je ako prvýkrát, že prešli 3 hodiny a ja som nemala ešte žiadnu bolesť. Chvílku som si na tom kresielku podriemkala, bolo mi celkom fajn a potom som išla na chodbu pozrieť, čo je nové.

Uffkali a nariekali tam rodičky, úbožiatka, tak kvílili… A ja nič, pomaly a nesmelo som si začala želať, aby ma kontrakcie už chytili - a ony naozaj prišli. Volám to kontrakcie, lebo sa mi zreteľne stahovala deloha a bolo to pravidelne po 5 minútach, ale po bolesti ani chýru ani slychu. Tažko to opísať, bolo to ako poškrabkanie spojené s príjemným pocitom, ked sa ráno v posteli poriadne poňaťahujete. Boli to sťahy, ale také sladké, príjemné. Manžel tam už nebol, poslala som ho preč, lebo by sa nudil. Aj ja som sa nudila, bola som unavená z prechádzania sa po chodbe, časopisy všetky prečítané - a pomalinky mi začínalo byť trápne byť medzi tými vzdychajúcimi rodičkami. Počítala som s tým, že sa nič nebude diať. Sem tam mi natočili monitor, skonštatovali, že kontrakcie sú slabé a všetko si pokračovalo v nebolestiach dalej.

O 16.00 prifrčal doktor a na môj obrovský údiv povedal, že to pekne pokročilo, že som na 5 cm otvorená a že pustíme vodu a dáme infúziu, aby sme kontrakcie rozbehli poriadne. Asi som musela strašne zbledúť od strachu, lebo sa pýtal čo sa deje, či mi je nevoľno… Takže predsa to príde, predsa prídu tie bolesti, predsa sa tomu nevyhnem, hučalo mi to v hlave… a uzkosťou som čakala na prasknutie vody. Nebolelo to a voda pomalinky vytekala, taká teplúčka, príjemná. Napichli mi infúzku, šikovná sestrička to bola a napojili monitor.

Za 10 minút začalo čosi… premýšlala som, či to je bolesť alebo nie je to bolesť, tlačilo ma to do krížov. Povedala som si, že sa budem preventívne tváriť, že mám veľké krížové bolesti. A tak sa lekár vrátil a namiesto klasického monitoru cez brucho mi dali monitor-čidlo na hlavičku bábatka, a tak som sa mohla otáčať na posteli, ako som chcela a aj sa prechádzať okolo postele, kolko šnúra dočiahla. Ako náhle som sa otočila na bok tak pominul aj náznak krížových bolestí.

Okolo 16.30 prišiel manžel a bol so mnou v tej miestnostičke. Rozprávali sme sa a okolo 17.00 ma uprostred vety prerušila kontrakcia - mierne bolestivá, ale aj tá mierna bolesť v doterajšej bezbolestnosti sa mi zdala silná. Spozornela som a pri dalšej, znovu bolestivej som volala sestričku, že chcem predplatený epidurál. Pichli mi ho hned (anesteziologička bola práve povedla), na prvý šup, bezbolestne. A to som sa epidurálu tak bála.

Prišla este jedna v poradí 4. bolestivá kontrakcia a to bola aj posledná, čo som cítila. Rozlialo sa mi po chrbte a nohách príjemné teplo a nech sa deloha skrúcala ako chcela, bolesť neprešla do mozgu. Vždy som si myslela, že epúidurál znecitlivie nohy, že nebudem si ich cítiť, ale bolo to iné, všetko som cítila, vedela som chodiť, len tá bolesť bola otupená. Pomyslela som si, že teraz by som mala hrozné bolesti, keby som ich naplno cítila.

No ale bolesť nikde, rozhovor s manželom pokračoval. Chvílu som ležala, potom sedela. Sem tam prišiel lekár a vždy som sa otvorila o 1 cm viac. Okolo 18.00 to bolo už na 7 cm. Potom som už bola z celého dňa unavená a povedala som manželovi, že dokým mi je fajn, že si pospím, ešte dobrá víla doplnila epidurál (ani raz sa nestalo, že by mi ho doplnila neskoro alebo zle, vždy som ho dostala skor než by stihli bolesti prepuknúť). Posadila som sa na stoličku, oprela sa o to ležadlo a zaspala. Zobudil ma manžel, že lekár sa prišiel pýtať či nemám tlaky. Ja ešte v polospánku, že aké tlaky? Žiadne tlaky, je mi fajn… a zaspala som zas. O 20.00 prišiel doktor, že ma vyšetrí. Ešte oblbnutá zo spánku som sa vyštverala na stôl a ledva som roztiahla nohy, doktor slávnostne zahlásil: „bránka je zájdená, ideme tlačiť“.

Pozerala som na neho dosť nechápavo, žiadne bolesti, žiadne tlaky, nič, načo by som mala ísť tlačiť. Hovorím mu, že pán doktor, však nechajme to bábo, nech sa vytlačí samo, nech si ešte zostúpi koľko môže… Pozrel na mňa prísne a zavelil, že nebude vyjednávať. To sa tam dovalila ešte sestrička aj anesteziologička.

A zrazu to nabralo ohromne rýchly spád, ako vo filme. Útulná miestnostička sa zmenila na porodnú sálu, kresielko ako transformers sa tu skrátilo, tam vysunulo a… bol z toho porodný stôl. Ja som netušila, že celý čas som na porodnej sále. Zrazu som mala nohy vyložené (stihla som si všimnúť, že som ich nemala pripútané ako pri prvom porode) a doktor mi hovoril, že ked tlačím, mám v duchu počítať do 10 a v žiadnom prípade neotvoriť ústa ani nevykríknuť, lebo sa podtlak, či pretlak uvolni a bábo zase zalezie dnu. Mám mať pri tlačení zavreté oči a otecko ma bude v polosede pridržiavať.

Bolo to strašne zvláštne prvý krát zatlačiť. Zretelne som cítila, ako sa dieťa posúva a ako mám napnuté steny pošvy. Nebolelo to, ale bolo to také nepríjemné, pocit, že sa už už roztrhnem. Netlačila som podľa kontrakcií, lebo bolesť som necítila, ale sestrička mi dala ruku na brucho a hovorila kedy je kontrakcia a vtedy som tlačila. Boli to 3 kontrakcie, v rámci každej 3 zatlačenia, spolu som potlačila 9× (manžel počítal) a tlačila som 6 minút. Tichúčko, bez kriku.

O 20.10 hod pri zatlačení bolo „žblnk“ a malá vyklzla. Mala 4060 g a 53 cm.

Nastrihol ma na 4 stehy, ked pliecka nechceli ísť von. Plakala som od šťastia, bolo to nádherné, prežívať to s manželom. Bol to krásny deň, krásny zážitok a bolesť sa scvrkla na 4 mierne bolestivé kontrakcie a asi na 3 minúty krížových bolestí.

Dakujem tým milým ľudom, dakujem lekárskemu pokroku, epidurálu, postrediu a všetkému, čo z porodu urobilo prekrásny príjemný zážitok (7 dní na poporodnom je alé jiné kafe - o tom nabudúce).

Pridávam foto mojich dvoch detičiek.