Váš příběh - když přijde štěstí

Celé sa to začalo koncom roku 1998, keď som vy:,–(ila antikoncepciu a rozhodla som sa mať dieťa. Ani náhodou som netušila, že môže byť nejaký problém.
Začiatkom februára som zistila, že som tehotná. Bola to obrovská radosť. Bola som na ultrazvuku, ale lekár nič nevidel. Ani na druhý krát, ani na tretí, štvrtý …
Tak som si po známostiach vybavila ultrazvukové vyšetrenie u iného lekára v inej nemocnici. Lenže ani on nič na ultrazvuku nevidel. A to už začali pochybnosti a obavy. Keď som bola asi v ôsmom týždni, poslal ma lekár do nemocnice, aby som bola „po ruke“ v prípade potreby.
V nemocnici ma ešte týždeň presviedčali, že možno nejde o mimomaternicové tehotenstvo, iba je plod kdesi schovaný a zatiaľ ho nevidno. Neviem prečo ma o tom presviedčali, keď aj výsledky krvi (tehotenského hormónu hCG) jasne nasvedčovali tomu, že ide o mimomaternicové tehotenstvo.
Nakoniec o týždeň prišla na rad operácia. Plánovaná laparoskopia sa zmenila na veľkú dvojhodinovú operáciu s veľkým rezom v podbruší. Potom ďalšie 2 týždne v nemocnici kvôli zápalu a hnisaniu pooperačnej rany. Nestačí, že som nevládala od bolesti ani poriadne stáť na nohách, ešte ma strašili aj nočné mory. Dlho som sa z tejto traumy spamätávala. Nakoniec sa to ako tak podarilo.

Po absolvovaní liečenia sme sa znova pokúšali o miminko, ale nedarilo sa. Tak som chodila 3 mesiace na folikulometriu, kde sledovali vaječníky, či sa v nich tvorí vajíčko. Zároveň som si merala bazálnu teplotu. Záver bol pre mňa zdrvujúci a zároveň nepochopiteľný - nemám vajíčka, niet čo oplodniť.
Lekár sa rozhodol na:,–(iť lieky na tvorbu vajíčok a vyvolanie ovulácie (Clostilbegyt). Predtým som však musela ísť na vyšetrenie priechodnosti vajíčkovodov. Je to dosť nepríjemné vyšetrenie, ale čo by žena nespravila pre dieťa. Zasa každý druhý až tretí deň folikulometria, zakaždým obavy, čo ukáže ultrazvuk. Bohužiaľ táto liečba nebola úspešná, moje vaječníky sa rozhodli štrajkovať.
Už nebolo nad čím uvažovať. Buď umelé oplodnenie, alebo nič. Rozhodnutie padlo okamžite - chceme mať vlastné bábo!

Začala sme vybehávať všetky potrebné vyšetrenia a potom sme šli do Centra asistovanej reprodukcie ISCARE v Bratislave. Bola som plná optimizmu a nádeje v úspešný koniec. O to väčšie bolo sklamanie, keď prvýpokus zlyhal. Napriek obrovskému množstvu hormonálnych injekcií, ktoré do mňa napichali, sa zasa nevytvorilo ani jedno vajíčko. A to ich iné ženy majú 20 - 30 ! A ja nič. Bola som bezbranná a úplne na dne.
Museli sme si dať trojmesačnú pauzu. Bola dobrá nielen na očistenie tela od hormónov, ale aj na opätovné dosiahnutie psychickej rovnováhy. Nabrala som nové sily, novú energiu a v máji som začala druhý cyklus.
Po 5. dňoch stimulácie som mala ísť na prvý ultrazvuk. Srdce som mala až kdesi v ponožkách, klepala som sa ako ratlík. Keď mi lekár povedal, že sa vajíčka tvoria, nastali v mojom vnútri zázračné zmeny.
Odrazu som mala sily za desiatich a od tej chvíle som bola presvedčená, že mne sa to teraz určite podarí. Po 10. dňoch podávania injekcií som mala síce bolesti v rameni a v zadku (od injekcií) a bolesti vo vaječníkoch (od rastúcich vajíčok), ale bola som úplne vyrovnaná, kľudná a pripravená na odber vajíčok.
Nakoniec mi odobrali 6 vajíčok, čo v podstate nie je žiadna veľká sláva, ale v mojom prípade to bol maximálny úspech. A to potvrdil aj lekár.
Keď som na druhý deň volala do centra, či sa vajíčka oplodnili, bola som síce nervózna, ale na druhej strane som si hovorila, že pre mňa je obrovským úspechom už aj to, že viem, že môžem mať vlastné vajíčka a nemusím čakať na nejakú darkyňu, ktorá bude ochotná mi prepustiť časť svojich vajíčok. Ale moja viera ma nesklamala.
Oplodnili sa všetky vajíčka a o dva dni som mohla ísť na prenos embryí.

Prenášali sa 2 embryá do maternice a kázali mi prísť na kontrolu o 2 týždne. Po 10-ich dňoch som sa však musela predčasne ukázať znova v centre, lebo som mala hrozné kŕče v žalúdku, brucho sa mi nafúklo, že som vraj vyzerala ako v dobrom štvrtom mesiaci. Diagnóza znela: hyperstimulačný syndróm (OHSS)stredného stupňa. Neviem ako vyzerá OHSS ťažkého stupňa, ale to už musí človek asi umierať. V každom prípade ja som to prežila. Možno aj vďaka vedomiu, že tehotenský test bol pozitívny.
V nemocnici ma však nastrašili, že hodnoty hCG sú príliš nízke a možno ide o mimomaternicevé tehotenstvo. Bol to šok! Už som to raz prežila a nechcela som to prežívať ešte raz. Boli to krušné chvíle, kým bolo konečne na ultrazvuku vidno aj plod aj srdiečko mu bilo.
Po viac ako 3 týždňoch ma pustili z nemocnice domov.

Práve dnes uplynulo 6 týždňov od oplodnenia a sme spolu s partnerom hrozne šťastní a chceme odkázať všetkých neplodným párom, aby bojovali a nikdy sa nevzdávali! Lebo nie je nič krajšie, ako vedieť, že pod srdiečkom rastie nový človiečik, ktorý bude iba náš.
Držíme palce všetkým a nezabúdajte, že pozitívne myslenie je prvý krok k úspechu.
VER A VIERA TVOJA ŤA UZDRAVÍ !!!
Katarina

Předešlé komentáře ve staré verzi