Ako prišiel na svet jeden anjel

S touto víziou som v sobotu, 19. júna, nastúpila do auta, mlčky si sadla vedľa môjho (myslím, že rovnako vystresovaného) manžela a držala bobríka mlčanlivosti až po pôrodnicu…

Pred pôrodnou sálou som dostala skvelú myšlienku: Idem domov!, no moja zmyslov zbavená ruka si jednoducho zazvonila! Sestričke som odrecitovala naučenú vetu (celý týždeň pred termínom pôrodu som si ju nacvičovala): „Dobrý deň, dnes som sa mala hlásiť na pôrodnej sále“… a už si pre mňa prišli… už nebolo cesty späť… ide sa rodiť.

Pôrod som mala vyvolávaný, preto ten „romantický“ úvod.

Úvodné ceremónie v podobe nekonečne dlhej byrokracie boli ako zlý sen a moja psychika to dávala jasne najavo. Úprimne, neviem si predstaviť, ako tieto papierovačky prežívajú ženy, ktoré prídu na príjem so silnými kontrakciami…

Po úvodnom vyšetrení som dostala akúsi zázračnú tabletku a čakala, čo sa bude diať. Bola som upozornená na slabé bolesti, no nič. Absolútne nič sa nedialo. A tak som si dobré dve hodinky poležala na vzdychárni s časopisom v ruke a s myšlienkou, že môj manžel sedí na chodbe ako kôl v plote a čaká na svoj vysnený zelený mundúr a kyslíkovú masku.

Pohľad na pani, ktorá si bolestivo predýchavala kontrakcie na vedľajšej posteli nebol veľmi príjemný a mňa chytila druhá várka paniky (na tú prvú som počas podpisovania papierov zabudla… navodilo to vo mne totiž pocit daňového úradu, nie pôrodnice).

Natočený záznam mojich nulových kontrakcií a slastný tlkot srdiečka nášho anjela však túto paniku rýchlo zahnal kade ľahšie a ja som si pomaličky začala uvedomovať, že o pár hodín bude tento malý zázrak pri nás. Zahodila som všetky šialené myšlienky a začala myslieť len na jedno: musím spolupracovať, musím byť silná a žiadny dvojdňový pôrod sa v mojom prípade nekoná. Porodím raz dva tri!

Moja (liekmi utlmená a oťapená) maternica však mala iný názor a práve v tú sobotu si zmyslela, že rodiť nebude. A tak jej pán doktor musel pomôcť. O 21.00 som dostala včeličku do ruky v podobe oxytocínu a ródeo sa začalo.

Kontrakcie snáď každé tri minúty od prvej kvapky oxytocínu, medzitým vyšetrenia (pri ktorých som mala čo robiť, aby som lekárovi neuštedrila kopanec ja, zavesená na posteli, fučiaca a môj manžel pri mne na vzdychárni v kresle, majúci v očiach jasný cieľ: poďme rýchlo na pôrodnú sálu, lebo skolabujem. Obraz hodný celovečerného filmu.

O 00.15 mi začal vnútorný hlas stále častejšie prízvukovať: Tlač, tlač, tlač! S hrôzou, ale zároveň s nádejou na úľavu som skričala na manžela: „Choď pre sestričku, rýchlo ju volaj, ja musím tlačiť…“ Veta: ideme na pôrodnú sálu, znela ako anjelské slová. No potom prišla rana pod pás. „Musíte si ľahnúť na bok a vydržať tak aspoň dve kontrakcie, aby dieťa dorotovalo.“ „Čo?!“, pomyslela som si, „ako dorotovalo? Načo? Vy nechápete, že ja už MUSÍM tlačiť?“ Nechápali… nikto… a tak som si dosť hlasno odfučala posledné sťahy.

Príchod pôrodníka bol sprevádzaný mojim ustavičným ospravedlňovaním sa za to, že som hlučná. Ja som sa cítila previnilo a trápne a oni sa usmievali! Vraj nech nebláznim, že takú tichú rodičku tam už dávno nemali. Teraz neviem, či to mysleli vážne alebo… (s odstupom času môžem potvrdiť, že som naozaj nebola hlučná, len vtedy som mala pocit, že ma počujú aj na prízemí).

„Keď príde kontrakcia, budete tlačiť“, zavelil lekár. Tlačila som… tlačila ako o dušu a oplatilo sa. Spolu s anjelom sme to zvládli na tri kontrakcie, bez nástrihu.

V to nedeľné skoré ráno, o 0.45, prišiel na svet jeden anjel. Nádherný, voňavý, milovaný anjel…

Milujem spomienky na môj pôrod a vždy naň budem spomínať s láskou.

PS: manžel zelený mundúr nedostal… len stoličku, vďaka ktorej ho nemuseli kriesiť A po príchode z pôrodnice mi prezradil jeho malé tajomstvo… vraj mu na pôrodnej sále z predýchavania začali tŕpnúť nohy a jeho stále viac a viac prenasledovala túžba uložiť sa na jednej z postelí vzdychárne…