Ako som rodila

Nepoznala som nikoho, v nemocnici som bola jedinýkrát v živote, ale v inom meste. Po týždni kontrol sa doktorka rozhodla, že nebudeme ďalej čakať a na druhý deň nastúpim na vyvolávanie. Mohla som si vybrať aj cisársky, ale ten som odmietla. Hrozne som sa tešila, že to budem mať za sebou, ale doktorka ma schladila, že to môže trvať aj dva dni. Naozaj povzbudzujúce, ale ja som sa vznášala na akejsi vlne eufórie, ktorá ma opustila až po návrate z pôrodnice.

V utorok som teda nastúpila na oddelelnie, ušlo sa mi miesto na rizikovom, lebo na šestonedelí mali plno cisárskych. Na izbe som bola so super babou, kecali sme spolu o všetkom možnom, ona dostala tabletku v ten deň na obed a večer už išla na sálu. Potom keď ju priviezli naspäť mi rozprávala o tom, ako jej nadávali, že kričala. To už som sa začala trošku báť, predsa len ona rodila druhé a bolo to vraj horšie než prvé, doktori nič moc, keď nevydržia trošku kriku.

Na druhý deň som dostala tabletku o desiatej doobeda, potom som hodinku ležala a začala som cítiť nejaké slabé kontrakcie, nepravidelné. Doktorka ma vyšetrila a zahlásila, že som otvorená na štyri centimetre, pekne to postupuje a odoslala ma na sálu. Na prípravni som dostala klystír, zavolala manželovi a behala medzi WC a sprchou. Kontrakcie som musela trochu predýchavať, ale nebolo to nič brutálne. Muž prišiel a pomáhal mi v sprche, podával uterák a tak, bolo nám celkom veselo. Lenže nič viac sa nedialo, kontrakcie nezosilňovali. PA občas prišla natočiť ozvy, ale vždy naštvane odišla s tým, že žiadne kontrakcie nemám. A to som sa trochu už na tej posteli krútila, bolo nepríjemné ležať. Medzitým sme si vypočuli tri pôrody, už som začala byť nervózna a naštvaná, čo tam budem nocovať?

Potom sa obajavil doktor, ktorého som poznala z kontrol. Taký mladý, môj ročník, niečím mi bol nesympatický, proste ten typ, ktorý neznášate a nič o ňom neviete, nesadol mi, ako sa hovorí. Opýtal sa ako dlho som tam. Keď som mu povedala že štyri a pol hodiny, tak prevrátil oči a hovorí, že to už by som mala mať tri deti odrodené. Vzal ma na vyšetrovňu, vrazil do mňa svoju naozaj obrovskú ruku a zobral si dlhé nožnice. Polial ma studený pot, ale on len praskol vodu, to som necítila. Len ten teplý bazén ako zo mňa vyteká a polieva milého doktora na nohaviciach aj veste… Škodoradostne som sa pozerala ako krúti hlavou a je naštvaný. Poslal ma späť na izbu, PA mi prišla dať nejakú injekciu a povedala, že keď budem cítiť tlak na konečník tak sa mám ohlásiť. No a potom nastalo peklo. Nastúpili šialené kontrakcie, strašne silná bolesť. Len sa skracoval interval, ale bolesť bola silná hneď od začiatku. Neviem ako dlho to trvalo, vôbec som už nevládala ísť do sprchy, len som prestupovala pri posteli a keď prišla kontrakcia, tak som si zapchávala ústa, aby nebolo počuť ten krik.

Muž bol vydesený a chudák, nevedel čo robiť, nikdy ma takto nevidel trpieť. Zdalo sa mi to nekonečne dlho, ale potom som pocítila tlak. Nevedela som či sa mi to nezdá, tak som prečkala ešte ďalšie tri kontrakcie, kým som si bola istá. Poslala som muža za PA, tá prišla a povedala, že ideme na sálu. Tam mi kázala vyliezť na stôl, lenže zrovna som mala kontrakciu, tak som sa nemohla pohnúť. Potom som tam nejako vyhupsla, ani neviem ako s tým bruchom…Potom ma vyšetrila, hlásila osem centimetrov a že pôjdeme naspäť na izbu, lenže prišla kontrakcia a ja som zatlačila akosi samovoľne. Jeeej, ako sa nám to pekne otvorilo, zavolaj doktora, rodíme, hovorila druhej PA. Doktor prišiel a ani neviem čo tam robil, nevnímala som nič okolo seba, len keď prišla kontrakcia tak som tlačila odušu.

Chválili ma, ako pekne mi to ide, cítila som ako malý postupuje dolu a trhalo mi to panvu napoly, strašná bolesť. Pri druhej kontrakcii som cítila, že sa zasekol a viac to nešlo ďalej. Začal nejaký frmol, prišla ďalšia kontrakcia a všetci na mňa kričia nech netlačím. Snažila som sa uvoľniť, ale ono sa to zatlačilo samé a ja som cítila ako sa trhám až po konečník. Konečne sa to nejako pohlo a na ďalšiu kontrakciu s troma zatlačeniami vykĺzol malý von ako po masle. Bohužiaľ žiadna úľava sa nekonala, cítila som to natrhnutie a bola som zúfalá. A to som sa bála akéhosi nastrihnutia s troma štichmi ako mala moja sestra aj babena čo bola so mnou na izbe. Na sekundu mi ukázali malého, bol celý modrý, potom ho odniesli. Smutné je, že ma vôbec nazaujímalo, čo s ním je a keby mi tam ukázali mačku, tak by mi to bolo jedno. Vnímala som len bolesť, nič iné.

Potom už som začala vnímať aj doktora, hral sa tam s placentou, odoberal krv z pupočníka a potom ma začal šiť. Napichol mi štyri miesta, prvých pár stehov som necítila, ale potom to už šil zaživa, napichoval nejaký nerv alebo čo, pretože ma to príšerne štípalo v konečníku, pritom mi nezabudol naštvane povedať, že tam to vôbec nešije, zatiaľ. Konečník spravil s troma štichmi zaživa, to už som myslela, že vyskočím z kože, stihol mi vynadať tri razy, nech tam nevzdychám. Ešte to všetko skontroloval, potom sa potešil, že to stihol došiť presne o šiestej, skončila mu smena a adios, vyparil sa ako dym. S mužom nám potom ukázali maličkého už umytého a oblečeného, bol sivý v tváričke, ale hrozne roztomilý, tlačili sa mi slzy do očí a stále som mu opakovala, že je môj maličký miláčik.

Teraz už má mesiac, je zdravý a hrozne dobrý a pokojný. Narodil sa pridusený s modrinami na tváričke, pretože sa zasekol s rukou pri hlave na pol ceste von. Moje zranenia sa zahojili, keby nemal ruku pri hlave, nemala by som nijaké poranenie, ani nástrih, bol vonku na štyri kontrakcie, muž tvrdí, že celé tlačenie trvalo desať minút. Okrem toho čakania s mini kontrakciami, celý pôrod od prasknutia vody až po došitie trval dve hodiny, takže celkom rýchlovka. Aj na tú bolesť sa celkom rýchlo zabudne, a aj keď som pôvodne nechcela ani počuť o súrodencovi pre malého, myslím, že do toho pôjdem zas.