Môj pôrod

Keď sme sa s partnerom (teraz už manželom) začali snažiť, čakala som tak ako mnohé, že sa to podarí hneď prvý mesiac. Nepodarilo. Ani prvý ani druhý…tretí nič, ani štvrtý…Ale o tom všetkom som už písala v predchádzajúcom denníku a na tehotenstvo nerada spomínam. Ako niekto vraví, že tehotenstvo je jedno z najkrajších období v živote ženy, tak ja s tým nesúhlasím. Pre mňa bolo celé tehotenstvo veľké utrpenie. Áno, tešila som sa z pohybov nášho drobca, ale cítila som sa len ako obal, ako nejaká nádoba…

Blížil sa termín pôrodu a ja som to už naozaj chcela mať za sebou. Monitor v 36. týždni úplne v poriadku, pôrodné cesty nepripravené, na pôrod to ešte určite nie je. Prišiel 37. týždeň, výsledok ten istý. 38,39 týždeň… stále to isté. Ja asi neporodím. Asi to tam ostane navždy a ja budem ako jeden obrovský balón. Všetky metódy vyháňania som skúšala a nič nezaberalo. Tak som len trpela a čakala. Chodila som do práce, aby mi to rýchlejšie ubehlo a stále čakala.

Štrnásteho apríla bolo krásne. Tak som si povedala, že poobede do práce nepôjdem a umyjem bazén, aby sme ho už mohli napustiť. Trvalo mi to takmer do siedmej. Ale výsledok bol perfektný a ja som bola so svojou prácou spokojná. Začali sme napúšťať. Po namáhavom dni, som sa natiahla do vane…padala som od vyčerpania, takže po vani som hneď zaliezla do postele. Zaspala som asi v priebehu jednej sekundy. Možno ešte skôr, ako som si ľahla. 

Po pol noci som sa zobudila na také lupnutie…vyskočím z postele a zrazu obrovský prúd vody. Ani chvíľu som nepochybovala, o čo ide. Utekala som do kúpeľne a za mnou ostávala mokrá cesta. Kúpeľňu máme hneď vedľa spálne. Tak som si sadla na záchod a volám na manžela: "Zlato, praskla mi voda.“ Vyskočil z postele, ešte naňho kričím: „Pozor, je tam mokro.“ Chytil do rúk uterák a utrel to.

Asi za minútu už stál vo dverách a poháňal ma. Hovorím mu, že takto predsa nemôžem ísť, že idem ešte do sprchy. Tak som si vliezla do sprchy a vôbec som sa neponáhľala. Manžela som inštruovala, čo ešte treba dobaliť. Pripravil mi oblečenie. Vyleziem zo sprchy, dám si vložku, aby to v pôrodnici mohli otestovať, nohavičky, rifle… Postavím sa a mokro. Tak znova…Do sprchy, dve vložky, uterák, rifle…Čo tam po tom, že vyzerám ako debil. Voda zo mňa tečie prúdom a inak sa do pôrodnice asi nedostanem.

Keď už som bola oblečená a sedela na posteli, tak hovorím manželovi, aby mi ešte podal make-up a zrkadielko. Predsa nemôžem ísť nenamaľovaná. To mal už dosť. Od kedy som ho zobudila, prešli už takmer dve hodiny Tak sme sa konečne vybrali, bolo niečo po druhej hodine v noci. Vyrazili sme do pôrodnice, cesta trvá asi 25 minút autom.

Asi po 10 minútach zahlásim: „Kde je taška s dokladmi?“ „Ty si ju nezobrala?“ „Nie, mal si ju zobrať ty,“ odpovedám.

Otočka a ide sa naspäť domov. Manžel zoberie tašku a znova vyrážame.
Teraz sme už šťastne dorazili. Na príjme ma vyšetrili, natočili monitor, vypísali všetky potrebné doklady a zhodnotili, že zatiaľ rodiť nebudeme. Počkáme 24 hodín a potom nasadíme antibiotiká. Manžel môže ísť domov. Asi o štvrtej ráno som manžela vyprevadila a išla si ľahnúť. Bolesti žiadne. Bola som otvorená na 2 prsty.

Ráno prebehlo meranie teploty, kontrola a raňajky. Otvorená som bola stále na dva prsty, ale začali nepravidelné kontrakcie po piatich až siedmich minútach. Na obed prišla ďalšia kontrola, stále 2 prsty, ale kontrakcie sú už po 3 minútach a celkom pravidelné. Nasadili mi antibiotiká. Keďže som tam bola sama, manžel mohol byť so mnou. Do večera nenastala žiadna zmena, tak lekár rozhodol, že mi dá nejaké prášky, aby som sa vyspala. Ráno určite rodíme.

Prášky nepomohli a ja som bola asi každé 4 minúty na nohách. Ráno som sa už cítila úplne vyčerpane. Nález bol síce stále rovnaký, ale išlo sa na pôrodný box. Poobede tu už bude s nami naša malá princezná. Volám manželovi, nech príde a hovorím si, je to už len pár hodín. To predsa zvládnem. Kontrakcie prichádzajú po dvoch minútach a pravidelne ma kontrolujú. Otvorená som bola na tri prsty. Pred obedom už prosím o epidurál. „Nie, nie ten vám nemôžeme dať, kým to nebudú aspoň 4 prsty.“

Čakám, predychávam a modlím sa. O jednej prišli štyri prsty, huráááá. Dostávam epidurál a sa cítim ako v siedmom nebi. Necítim žiadne bolesti, žiadne kontrakcie. Po hodine a pol je nález rovnaký ako pred epidurálom. Preto mi zvýšili dávky oxitocínu. A potom začína ten pravý masaker. Kontrakcie prichádzajú ani nie po minúte a trvajú takmer minútu. Nepomáha ani sprcha, ani balón, nič. Plazím sa po kúpeľni a už neviem, akú polohu zvoliť, aby mi bolo lepšie. Som unavená, vyčerpaná a hladná. Pôrod nepostupuje.

O štvrtej sa striedajú lekári. Prídu ma skontrolovať a zhodnotia, že za hodinu prídu znova. A keď sa to nezmení, tak ma čaká cisársky rez. Čakám hodinu, nikto nechodí. Hodina a pol - počujem ako vedľa na boxe niekto rodí. aaja stále nič…Manžel ide po lekára. Príde a zhodnotí, že nález je rovnaký a urobíme sekciu. Prosím ho o nejaké prášky na zastavenie kontrakcií. Už nevládzem, už ani nepredychávam, len plačem. Doktor sa na mňa pozrie a hovorí, že nič také neexistuje. Super. Tak čakám na sekciu a trpím ďalej.

Prejde ďalšia hodina a nič, chvíľkami už zamdlievam. Manžel stratil trpezlivosť a vybehol von z izby za lekárom. Pán dotyčný (nič proti aziatom, ale v tej chvíli som súhlasila s manželovou hláškou: „šikmáč zas…“) na mňa vraj zabudol. Do piatich minút bol pri mne primár, pichol mi injekciu na zastavenie kontrakcií a išli sme na sál.

Keďže som mala zavedený epidurál, nemusela som dostať celkovú anestéziu a za pár minút bola malá na svete. Bola streda 17.4.2013, 19:25. Od únavy som nevnímala nič. Sestra ma zobudila, keď mi ju ukazovala, potom tam zrazu bol už aj manžel. Následne už sme už boli sami na izbe a prišlo prvé priloženie…

Ráno som sa zobudila na izbe. Prišla sestra, že musím vstať a ísť do sprchy. Snažila som sa, ale zrazu bol okolo mňa len veľký zmätok - meranie tlaku, odber krvi. A vraj musím veľa piť a za nejakú dobu príde lekár. Sestrička vravela, že som stratila veľa krvi a musím dostať transfúziu. Spýtala sa, či s tým súhlasím. Hovorím si, jehovista nie som, tak je mi to vlastne jedno. Dostanem najprv jednu, potom druhú dávku a nechajú ma spať.

Poobede asi okolo druhej až tretej hodiny ma znova zobudia, že už musím vsať a už by to malo byť dobré. Vstávam, všetko ma bolí, ale musím! Chcem predsa vidieť malinkú a aj manžel má prísť na návštevu. Sestrička mi pomôže so sprchou, troška sa mi ešte motá hlava. Asi sa bojí, aby som sa znova nezložila. Zvládam to a o chvíľu som zas v posteli. Príde manžel, aj keď sme na izbe štyri, dovolia mu ísť za mnou. Prináša malú a strávime spolu krásnu hodinku.

Potom ju odnesie sestričkám a ja zas zaspávam. Druhý deň to je už lepšie, hlava sa mi ešte moce, ale zvládam to bez sestry. Malú mi nosia na kojenie. Žiadne mlieko ale nemám. Ale náš drobec odmieta umelé. V sobotu ma preložia na izbu, kde sme len dve. Manžel mi prinesie čaj na podporu laktácie a do večera mám už prsia plné mlieka. Som rada, lebo malá už schudla viac ako pol kila. Požiadam, aby som ju už mohla mať stále pri sebe. Aj keď mám veľké bolesti a problémy zdvihnúť sa z postele, ten náš drobček bol pre mňa hnacím motorom.

Malú pravidelne kojím, ale stále blinká a neprospieva. Nechcú nás pustiť domov. Vraj ja môžem ísť už v nedeľu, ale malá nie. Nemala ani novorodeneckú žltačku, len stále blinkala. Reflux sa nepotvrdil. V pondelok stále nič. Utorok už prosím aby nás pustili, že doma budeme mať väčší pokoj. Vraj keď ju zvážia a bude mať aspoň o gram viac, tak môžeme ísť.

Čakali sme vizitu okolo 11 hodiny, malú som kojila o pol deviatej. Zrazu sa na izbu dovalí veľká vizita. Malú zvážia a má o 3 gramy viac ako predchádzajúci deň. Pýtajú sa, či ešte blinká a ja krútim hlavou, že už ani nie. A v duchu si myslím: „Teraz sa prosím nepoblinkaj, chcem už ísť domov.“ Lekár začne vypisovať papiere, že budeme môcť ísť, otočí sa a zrazu moja malá princezná hodí taký kábel. Rýchlo cez to prehodím deku a modlím sa, aby si to lekár nevšimol. Nevšimol. Za pol hodinu už volám manželovi, nech si po nás konečne príde.

Doma začala naša princezná krásne prospievať. Aj keď bola blinkacie miminko, nemali sme žiadne problémy. Budúci týždeň to bude presne 11 mesiacov, čo prišla na svet. Celých 9 mesiacov som ju úspešne kojila a zatiaľ sme nemali žiadne zdravotné problémy.

Po pôrode som si hovorila, že toto už nikdy nechcem zažiť. Ale klamala som… Moja túžba po veľkej rodine je silnejšia. Za šesť mesiacov budem znova rodiť v tej istej pôrodnici. Pretože až na jedného pán doktora som bola maximálne spokojná so starostlivosťou. Ale ďalšieho pôrodu sa desím. Trvalo mi dlho, kým som sa po sekcii dala dokopy a bojím sa toho, ako to budem zvládať s dvomi malými deťmi. Rozdiel medzi nim bude asi 16 mesiacov.

Ospravedlňujem sa za tak dlhý denníček, ale snažila som sa čo najviac si spomenúť na všetky detaily a vložiť ich sem. Ďakujem za prečítanie.