Psychologická poradna pro snažící se, těhotné i maminky
Mgr. Lucie Machová
Nedá mi, abych to sem nenapsala…
Vedla jsem malou do školky a když jsem vycházela ven, před vchodem do školky stála maminka s kočárkem… nevím, jestli jen čekala na kamarádku, která vedla do školky své dítě nebo to byla nějaká příbuzná někoho z rodičů školkových dětí nebo maminka dítěte z jiného oddělení, která jen čekala na další maminku… prostě stála ve vchodu do školky… jak jsem vyšla ven, tak jsem ji prostě normálně nahlas pozdravila… a paní nic… jen na mě čumí jak péro z gumy a ani búúúú… prostě neodpověděla… jen se na mě dívala a nic… viděla mě, všimla si mě, ale asi ji doma nenaučili zdravit…
Tak přemýšlím, čím to je… jestli zdraví jen lidi, které zná a cizím na pozdrav ani neodpovídá a jestli třeba pozdraví v obchodě…
Chápu, že ve městě se na ulici lidi nezdraví, to by se v mnoha případech uzdravili (takže tudy moje myšlenky fakt nevedou, že bych čekala, že každý pozdraví každého), ale přijde mi přinejmenším slušné, že lidi setkávající se třeba na zahradě MŠ se pozdraví… stejně jako když vlezu do čekárny u lékaře, tak zdravím, i když ty lidi neznám…
Tak by mě zajímalo, jak to máte vy? Pozdravili byste v téhle situaci? Nebo jsem divná já, že jsem si dovolila ji pozdravit a ještě divnější, že mě to její neodpovědění na pozdrav překvapilo?
Nevím, jestli bych v téhle situaci pozdravila (je to venku), ale rozhodně za všech okolností na pozdrav odpovídám, neboť mě učili, že pozdravit je slušnost, odpovědět na pozdrav je povinnost.
@Regina Hero Taky uz se mi nekolikrat tahle situace stala a prijde mi to zvlastni
Ja vzdy zdravim, jinak bych se citila velmi nepohodlne, neni k tomu duvod a je to slusnost.
@Regina Hero mám to stejně, ve školce lidi, které potkávám téměř denně několik let zdravím, i když se s nimi nijak neznám. Pokud někdo pozdraví mě, tak vždy odpovím, protože to beru jako slušnost. V obchodě a u lékaře to beru zdravení jako samozřejmost ![]()
@Regina Hero já zdravím v baráku, ve škole všechny, co potkám, bo mi je to blbé nepípnout.. i v malých obchodech, na poště a pod.. prostě mě tak naučili
a když mi někdo pozdraví, odpovím, byť toho člověka vůbec neznám.
Pozdravila bych, taky se zdravíme ve školce s maminkami se kterými se neznáme, ale… stává se mi hodně často, že jak tak jdu tak si myslím na svoje věci a okolí moc nevnímám. Projde nějaký známý, pozdraví mě, já na něj čumim a přesto ho vůbec nezaregistruju a jdu dál
Stává se mi to i v práci na chodbách takže chápu že mě někteří mají za naprostého nevychovance.
Tohle mi taky vadí, když někam vlezu a pozdravím a lidi čumí jak bulíci a nic. V té školce se mi to taky občas stane, mně by to teda bylo trapné neodpovědět, i když ty lidi neznám.
Pozdravit ma takto na ulici, bud automaticky odzdravim, bez toho aby mi to vobec doslo, alebo zapojim mozog, a budem cucat jak pero a rozmyslat odkial by som tu pani mala poznat.
A zabudnem ze by som mohla aj odzdravit, pretoze mozog bude na plne pecky zamestnany niecim inym ![]()
Ano, vzdy jsem v techto situacich zdravila. Ke mne kdyz chodi lidi do kramu, tak jich je spousta co neumi pozdravit pri vstupu ani pri odchodu, takze mivam obcas pocit, ze si zdravim sama pro sebe.
Ahoj, jj, je to trapne. Ale mi treba neodpovi na pozdrav i rodic v satne ve skolce a to bych rekla, ze je jeste divnejsi. No nic, ja proste zdravim, usmivam se. Nekteri lidi se proste neusmejou a chodi zapskli, tak si reknu, ze jsou to asi nejaci nestastni chudaci, kdyz nemaji usmev pro druhe. Svoje deti ucim zdravit a uz vi, aspon ten starsi, ze koho pozdravi maminka, musi pozdravit i on. No, spis ted resim, ze u nas v baraku bydli sousedi, kteri mi xkrat na pozdrav neodpovedeli, tak jsem se na to vyprdla a zdravit prestala. Jak to mam ale vysvetlit malemu, ze proc je jako nezdravim?